Daruj mi úsmev by Evil

14. dubna 2013 v 21:02 | Evil

DARUJ MI ÚSMEV...

Mlčky som sledovala ako sa húf ľudí tlačí predomňa, nechala som ich prejsť a ako posledná som nasadla do autobusu.
Snažila som sa tváriť čo najnenápadnejšie, pretože som zbadala v pozadí pár svojich známich, stiahla som si kapucňu na hlavu.
Ich faklošné úsmevy ma ani najmenej nezaujímali. Ich predstieraný záujem ma netešil, radšej nech sa tvária, že ma nepoznajú...
Mala som dojem, že sa so mnou priateľia iba kvôli nemu...
A teraz naše priateľstvo zahodia ako zahodil on mňa. Trpko som sa zaškľabila,pretože presne takýto koniec som očakávala.
Samozrejme, život mám pred sebou, sedemnásť rokov,ktorých práve mám musím využiť inak než neustálym sebatrýzdnením a zamilovávaním sa.
Je načase dať láske stopku a pohnúť sa ďalej.
Presne tak ako to urobil Shin Soohyun, chce mať svoju karieru, tak nech si ju má!
Ja si užijem svj život pokým som mladá!
A on nech si ide vlastnou cestou, utrela som si slzy, ktoré sa mi začali neposlušne kotúľať z očí.
Myslela som,že to bude jednoduchšie... rozchod.
No mýlila som sa...


O päť rokov neskôr...

Zamračene som sledovala ako z neba padá dážď.
Zamračila som sa ešte viac, keď som si uvedomila, že nemám dáždnik.
,,Upršaný deň, čo?" Opýtala sa akási slečna, keď okolo mňa prechádzala. Z hraným úsmevom som prikývla.
,,To teda áno." Keď odišla maska úsmevu ihneďopadla.
Neusmievala som sa už poriadne dlho, úsmev odišiel spolu z mojimi rodičmi,ktorý zahynuli deň po tom ako som sa rozišla so Soohyunom, neostal mi nikto o koho by som sa mohla oprieť, pretože on bol jediný človek, ktorého som po svojich rodičoch mala, no ako dävetnásť ročný bol plný ambícií a snov, ktoré som mu JA dať nevedela.
Snažila som sa zahnať trpkosť, ktorá sa mi usadila v srdci, myslela som, že sa ukáže aspoň na ich pohrebe, no nestalo sa tak.
Prisahala som si, že ho už viac nechcem vidieť, no jeho sláva- ktorú som mu želala- mi strpčovala svoje predsavzatie.
Neustále som ho vídala na obrazovkách televíznich staníc a v rozličných rádiách.
Jeho hviezda začala svietiť, zatiaľ čo moja zhasínala.
Nemala som žiaden cieľ, nič čo by ma zaujímalo, azda okrem môjho kreslenia, ktoré mi ako jediné zostalo.
Presunula som sa k pultu a unudene som poklepkávala akúsi melódiu, zarazene som prestala, keď mi došlo, že je to U-Kiss doradora, ktorú práve hrali v rádiu, prešla som rýchlim krokom k nemu a vypla som ho.
Pozrela som na hodinky, ktoré sa mi ligotali na ruke, ešte päť minút a môžem odtiaľto vypadnúť.
Keď sa však dovalil dovnútra zákazník, porazenecky som zvesila plecia.
,,Dobrý deň!" Pozdravili dvaja mladý muži.
Bola som k nim otočená chrbtom, takže som nevidela kto to je.
Nasadila som si svoj obvyklí úsmev a chystala som sa ich obslúžiť. Zvrtla som sa práve vo chvíľi, keď dovnútra dorazil další zákazník.
V duchu som soptila.
Až dokým... som si nevšimla s kým mám tú česť.
,,Prepáčťe chalani, že meškám..." Zarazene som ho sledovala,v skutočnosti bol ešte krajší než som si ho pamätala.
,,To je v pohode." Odvetil jeden z jeho skupiny, zrejme to bol Eli, nepamätala som si ich dobre.
V núdzi som sa schovala za pult a pred seba som dala noviny-jasné, že to len prilákalo ich pozornosť- márna snaha!
,,Slečna... mohly by ste nám pomôcť?" Zaúpela som.
Čo teraz? Tak veľmi som sa nezmenila, určite ma spozná!
,,Och, samozrejme, s čím potrebujete pomôcť?" Ozvala som sa od novín.
,,No, v prvom rade by ste si mohla s pred tváre zložiť tie noviny..." Zamrmlal další z nich naduto.
Útrpne som ho poslúchla, položila som noviny na pult, no hlavu som zvesila.
Podišla som k nim. ,,Takže s čím vám pomôžem?"
,,Lee Sun si to ty?" Ozval sa odrazu Soohyun, zdal sa byť poriadne prekvapený, že ma vidí.
Zahryzla som si do pery a zdvihla som hlavu, moje oči metali hromy blesky.
,,Určite ste si ma s kýmsi splietli a teraz prepáčte páni, no zatvárame."
,,Nie, určite si to ty Lee Sun... pamätám si na teba..." Z úsmevom sa ku mne sklonil a vtisol mi bozk na líce.
,,Ako sa majú tvori rodičia?" Zaujímal sa, uhla som pohľadom.
,,Myslím, že sa majú fajn." Odvrkla som a prešla som ku dverám, otvorila som ich a ukázala som im, že majú vypadnúť.
,,Myslíš?" Nedal sa odbiť.
,,Sú mrtvy!" Zaťala som zuby aby som zahnala slzy, ktoré sa mi pri spomienke na rodičov vždy začali zhormaždovať.
Obarene zostal stáť, len na mňa civel a dlho nič nehovoril. ,,Ako?" Vybehlo nakoniec z neho.,,Kedy?" Dodal ešte.
,,Zrazu sa zaujímaš, no poviem ti len, že prešlo už päť rokov odkedy ma moji rodičia opustili. Vlaste to bolo deň po tom ako sme sa rozišli..." Len stála a utrápene na mňa pozeral.
,,Prepáč..." Zdvyhla som ruku a odmávla som to ako dávno zabudnutú záležitosť.
,,Nie, je to oukej, ale teraz už bežťe..." Zarazene na mňapozeral akoby nevedel pochopiť zmenu, ktorá sa vo mne udiala.
Nakoniec ale bez slova odišiela jeho priatelia spolu s ním.
Vydýchla som si a oprela som sa chrbtom o dvere. ,,To je deň!" Zamkla som za nimi dvere a dala som sa do upratovania.

Keď som skončila mohla som si konečne povedať, že dnešní deň je už za mnou, spokojne som za sebou zamkla vchodové dvere a kľúče som si strčila do kabelky.
Leneže... ostala som stáť pred dverami,dážď sa neúprostne lial z čiernych mrakov.
Zadumane som sa poobzerala naokolo či nenájdem čosi na zakrytie hlavy, samozrejme dáždnik mi určite nepadne nahlavu rovno z neba.
Čo je škoda.
Pripravená na studené kropaje, ktoré sa mali čochvíla dotknúť mojej rozhodrúčenej pokožky som vybehla spopod striešky.
Nič sa nestalo!
Žiadna zrážka mojho tela a dažďa.
Len príjemný cupot kvapiek dažďa na dáždnik. Zdvihla som hlavu a stretla som sa s pohľadom Soohyunových tmavých očí, ktoré ma pozorne sledovali.
Preglgla som.
,,Myslel som si,že budeš potrebovať dáždik." Chlapčensky sa usmial.
Ostala som chladná ako kus ľadu. ,,Nie ďakujem, nepotrebujem tvoj dáždnik." Protivne som sa na neho pozrela a rýchlim krokom som sa pustila po chodníku.
Soohyun mi bol pocelý čas nablízku, takže nech som sa snažila ako som chcela nedopadla na mňa ani kvapôčka, zatiaľ čo Soohyun bol celý premočený.
,,Vravela som ti, že nepotrebujem tvoj dáždnik!" Zamračene a nesúhlasne som pozerala na jeho premočené oblečenia a mokré vlasy.
Vzdychla som si a nechala som dvere od vhcodu do svojho bytu doširoka otvorené.
,,Poď ďalej." Kývla som hlavou.
Tvár mu preťal úsmev, neváhla ani sekundu.
,,Vďaka."Zašepkal.
Pokrútila som nad ním hlavou, vôbec sa nezmenil. Vošli smedo výťahu.,,Stlač trojku." Oznámila som mu sucho.
Nadvyhol obočie. ,,Trojku? Myslím,že toto číslo ťa prenasleduje celý život."Zazhrela som na neho.
,,Nemám náladu baviť sa o minulosti." Soohyun sa konečne zamračil.
,,Myslím, že je to lož." Prekvapene som na neho pozrela.,,Myslím,že práve minulosť je to čo ťa prenasleduje." Zaťala som zuby.
,,Nevieš o čom hovoríš!" Sykla som nahnvane, pretože trafil do čierneho.
,,Omyl.To ty nevieš čo hovoríš!Konečne to priznaj. Už nie si tým kým si bývala. Chcem aby sa stará Lee Sun vrátila!Chcem aby sa usmievala, pretože ver či never... ja... som ťa nikdy neopustil!!!" Vrhol saku mňe a silno ma objal.
Šokovane som stála, ruky mi vyseli povedľa tela, netušila som čo snimi.
Keď sa mi vrátil zdravý rozum snažila som sa ho od seba odtisnúť. ,,Nikdy som na teba nezabudol! Stále ťa milujem!" Odsotila som ho až narazil do steny výťahu,ktorý už dávno stál.
,,Prestaň klamať! Kde si bol keď som ťa potrebovala?!Užíval si si svoju slávu! Svoje bohatsvo, zatiaľ čo ja som žila zo dňa na deň! Z ruky do úst! Kde bola vtedy tvoja láska?!" Sťažka som dýchla, hruď sa mi dvíhala od rozhorčenia, pohľad hádzal hromy blesky.
Soohyun sa trpko zasmial. ,,To všetko čo tu rozprávaš ma hrozne mrzí, no bol som mladý a plný ambícií, pozri kde som to dotiahol!" Rozhodil rukami akoby všetko jeho bohatsvo bolo okolo nás.
Pozrela som do zeme. ,,Nevidím nič, len spúšť, ktorú sa za sebou zanechal..." Otvorila som dvere od výťahu a prešla som svojmu bytu.
,,Chcem aby si sa opäť smiala. Chcem ti darovať úsmev..." Zvrtla som sa.
,,Dosť ironické,keď povážime, že práve ty si dôvodom prečo sa už neusmievam..." Odomkla som dvere a vošla som dovnútra, nezabuchla som mu dvere rovno pred nosom aj keď by si to zaslúžil, nemalo by to zmysel, pretože Soohyun neznášal prehry.
A neznášal odpor.
Hodila som si kabelku na kreslo a zvrtla som sa mu zoči-voči.
,,Počuj Soohyun, ..." nachvíľu som sa odmlčala, pretože som nevedela nájsť vhodné slová.
On ma však prerušil. ,,Nie, ty vypočuj mňa. Všetko čo chcem je napravit chyby minulosti... prečo to nechceš pochopiť...?" Odrazu ho zaujalo čosi za mojou hlavou.
Zdúpnela som, keď sa tam vybral.
Do môjho ateliéru.
Odhrnul plachtu, ktorá zakrývala moje obrazy. Prižmúrila som oči, keď som začula ako sa látka zosunula na podlahu.
Soohyun stál ako prikovaný a bez slova pozeral na svoju tvár.
Tvár,ktorú som neprestajne kreslila aby som si ju vymazla s pamäti, tú,ktorú som milovala.
Zvrtol sa ku mne a roztvoril náruč.
Váhavo som k nemu podišla. ,,V poriadku..."Zašepkala som, nemalo cenu klamať, prekukol ma ako veľa krát pred tým.,,Vyhral si, daruj mi môj úsmev späť, prosím..."
Sklonil sa ku mne a vtisol mi na pery sladký bozk.
,,S radosťou..." Pošepol mi na perách.
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama