Námesačná múza by Evil

14. dubna 2013 v 20:57 | Evil

Námesačná múza

,,Nie...nie...a nie." Rozčúlene som zahodil dokrkvaný papier za seba a viac som naň nepozrel.
,,Ešte stále sa stým trápiš?" Nakukol do dverí Kangin, rozčúlene som prikývol.
,,Áno, a ak mi sem budete nakúkať každých päť sekúnd tak ani neprestanem!" Kangin zaraz zmizol.
Nemal som už absolútne, žiadne nápady odhodil som zošit a pero do najbližšieho kúta, schytil som šiltovku a slnečné okuliare.
Nemálo zmysel ostávať tu, treba načerpať nové sily.
Bez rozmyslu som vybehol von dverami, ostatný na mňa hádzali začudované pohľady.
,,Kam sa chystáš?!" Vybafol na mňa Leeteuk. ,,Je neskoro..."
,,Musím vypadnúť..." Zvesil som si mikinu a už ma nebolo.

Noc bola tmavá a plná hviezd...došľaka, prečo som si len nezobral, ten zošit a papier.
Zahrabal som rukou vo vrecku, aspoň mám mobil s úľavou som si povzdychol.
Vošiel som do menu a nastavil nahrávanie.
Pomaly som si pospevoval melódiu a pridal som slova, keď v tom do mňa niekto vrazil, mobil mi vypadol na zem a samozrejme rozbil sa.
,,Dokelu!" Pozrel som na vinníka. ,,Dievča! Dávaj pozor!" Zahriakol som ju a hundrajúc som sa sklonil k telefónu.
Dievča ma odignorovalo a kráčalo ďalej.
,,Prosté prepáč by mi stačilo!" Zakričal som za ňou ani sa len neobzrela.
Pozbieral som zvyšky, ktoré ostali po mojom telefóne. ,,Čím drahší tým spoľahlivejší, čo?" Sarkasticky som povedal a zazrel som na postavu dievčaťa, ktoré práve prechádzalo cez cestu.
Od hrôzy sa mi rozšírili oči.
,,STOJ!" Ziapal som na ňu, nepočúvala ma.
,,Preboha!" Rukou som si hrabol do vlasov a na sekundu som zaváhal, než som sa bezhlavo vyrútil k nej a stiahol ju do svojho náručia.
,,Chceš zomrieť?!" Skríkol som jej priamo do tváre a potom som pozrel do jej očí, ktorým chýbal akýkoľvek výraz.
Pomykal som s ňou.
,,Ježiši! Veď ty si námesačná!" Prekvapene zažmurkala a vrhla na mňa začudovaný pohľad.
,,Okuliare a šiltovka uprostred noci, hej?" Vôbec ju neprekvapilo, že je v náručí cudzieho muža.
,,Nekukaj tak na mňa..." Bezmocne mykla ramenami. ,,Ja som si už na to zvykla, deje sa to vždy, keď je spln." Prstom ukázala k mesiacu, ktorý bol okrúhli a svietil ani žiarovka, lenže to bolo v uliciach Soulu takmer nemožné zbadať, taký bol rozsvietený.
,,Aha...to je divné." Poznamenal som.
,,Mi hovor." Jemne sa vyslobodila z môjho zovretia.
,,Ďakujem. Zdá sa, že si ma zachránil pred zrazením." Pošúchala si rameno a zachvela sa.
,,Oh..je ti zima...na..." Podal som je mikinu, vďačne sa usmiala a natiahla si ju.
Bola jej veľká.
Usmial som sa.
,,Nechceš si to dať dole?" Prstom ukázala na okuliare a šiltovku.
Pokrútil som hlavou.
,,V poriadku." Rozhostilo sa medzi nami trápne ticho, mne to s dievčatami nikdy veľmi nešlo.
Odrazu sa jej tvár rozjasnila, schmatla ma za ruku a ťahala preč.
,,Č-čo to robíš?" Koktavo som sa opýtal, zatiaľ čo ona sa zasmiala, jej smiech znel ako cingot zvončekov.
,,Niečo ti ukážem..." Ponad plece na mňa mrkla. ,,Vyzeráš, že to potrebuješ."
Nechápavo som na ňu civel, napadalo ma všeličo čo by som potreboval.
Uprel som pohľad na jej bosé nohy a ...odvrátil som pohľad.
,,No tak...poď." Potiahla ma za ruku tak prudko až som sa zatackal, potom som si pomyslel, že nemám čo stratiť a tak som sa rozbehol.
,,A kam to bežíme?" Spýtal som sa mierne zadychčaný, keď odrazu zastala, pred veľkým mrakodrapom.
Pozrel som hore a preglgol som.


O pár minút som zase pozrel dole a opäť som bol nútený preglgnúť.
,,Chceš ma zhodiť?" Opýtal som sa naoko veselo.
Pozrela na mňa ako na blázna.
,,Nie...chcem ti ukázať toto." Rukou urobila veľké gesto.
Zdvihol som zrak a pozrel pred seba.
,,Áno...vidím Seoul."
Pohŕdavo si odfúkla. ,,Áno, áno..ale čo ešte? Pozri na tie farby...nie je to úžasné." Podišla bližšie k okraju.
Opatrne som sa priblížil k nej ak by náhodou spadla...
,,No tak...." Ukázala naliehavo pred seba.
Pozrel som teda na všetko čo ukazovala, vídaval som to už s rôznych miest ale nikdy som to nebral ako niečo nádherné.
Uprene som hľadel na autá, ktoré sa mihali podo mnou a vytvárali tak akúsi oranžovo žltú škvrnu.
Všetky okolité budovy boli porozsvecované...bolo to...,, Páni, to je krása..." Vzdychol som a odrazu sa mi v hlave ozvali slová.
Pozrel som na dievča, ktoré nespúšťalo pohľad s krásneho výhľadu, mal som chuť ju vybozkávať, samozrejme neurobil som to.
,,Tak čo? Už ťa kopla múza?"Opýtala sa a upriamila svoju pozornosť na mňa.
,,Ako si vedela, že to potrebujem." Šibalsky sa usmiala.
,,To je moje tajomstvo. Donghae." Vyvalil som na ňu oči ako blázon.
,,Ty vieš kto som?" Strhla mi šiltovku a okuliare.
,,Samozrejme...myslíš že toto ti pomôže?" Posmešne sa zasmiala a zhodila to dolu.
Pozeral som ako šiltovka s okuliarmi dopadla, lenže takmer nič som nevidel, tak to bolo vysoko.
,,Teraz je to lepšie." Usúdila a spokojne sa posadila na zem, hlavou naznačila aby som si prisadol.
Poslúchol som, posledný krát som pozrel dole a pokrútil som hlavou.
Keď som sa posadil k nej nastavila ruku.
,,Hm?" Vytiahol som obočie dovysoka, pretože som nechápal.
Netrpezlivo prevrátila očami. ,,Daj mi ruku..." Nabádala ma, po pár sekundách som ju poslúchol a strčil som svoju dlaň to tej jej.
Strčila mi do nej telefón. ,,Začni." Povedala a odtiahla svoju dlaň.
Chvíľu som nemo civel na telefón, pozrel som na ňu, lenže ona už sledovala mesiac.
Zapol som si nahrávač a začal spievať, slová prichádzali sami od seba...


,,To bolo úžasné..." Zhodnotila dievčina, vtedy som si uvedomil, že ani netuším ako sa volá.
Keď som sa jej opýtal na meno, tajnostkársky sa usmiala.
,,Na čo by ti bolo?" Chcela vedieť ,,Aj tak sa už nikdy nestretneme." Sklamane som si uvedomil, že má pravdu.
,,Ale mohli by sme ak by si chcela." Nahlas som vyslovil svoje želanie.
,,Neboj, sa ešte sa určite stretneme." Pozrela na telefón, ktorý som pevne zvieral v rukách.
,,Och..." Doširoka som sa usmial. ,,Samozrejme, mám tvoj telefón." Pevnejšie sa zababušila do mojej mikini.
,,A ja mám tvoju mikinu." Šibalské ohníčky jej zaihrali v očiach.
,,Takže...dovidenia?" Opýtal som sa a podal som jej ruku, pozrela na mňa s úsmevom a jej dlaň vhupla do tej mojej.
,,Dovidenia..." Prikývla

,,Hej! Chalani!" Skríkol som do tmou zaliateho bytu.
Začul som nadávky a hundranie.
,,Čo sa deje?" Zakričal Leeteukov nahnevaný hlas.
,,Mám tu pesničku!" Víťazoslávne som do výšky zdvihol mobil. Pomyslel som na tvár dievčaťa a úsmev mi zmizol.
Potvora..nepovedal mi svoje meno!
Budem jej hovoriť Námesačná múza, usúdil som a pozrel som von oknom, tešil som sa na naše ďalšie stretnutie....


...Koniec....
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama