Neplač by Bea

14. dubna 2013 v 20:53

Neplač


Sledoval ju takto už niekoľko dní. Ako sedí na lavičke a po lícach jej tíško stekajú slzy. Dlhé mihalnice mala absolútne premočené a zrážali sa na nich kúsky soli. Robilo ju to ešte viac tajomnejšou. Nemal odvahu priblížiť sa k nej už na začiatku. Keď ju prvý krát videl pribehla sem s plačom, sadla si na lavičku a kolená si objala rukami. A odvtedy sem chodievala každučký deň a on tiež, len kvôli nej.
Díval sa na ňu spoza stromu, pozoroval ako vytiahla z tašky vreckovky a utrela si uslzenú tvár. Zhlboka sa nadýchla a vstala. Chystala sa na odchod. On sa oprel chrbtom o strom a dýchal chladný vzduch. Rozmýšľal ako by sa jej mal prihovoriť, ako by jej mal pomôcť.
"Prečo ma sleduješ??" až nadskočil, keď sa pred ním zjavila jej tvár. Ako mohla vedieť, že sa tu schováva, že ju sleduje.
"Nesledujem ťa. Behal som a nechcel som ťa vyrušiť. Tak som zostal tu." Lož ako svet. Komu by už záležalo na tom či niekoho vyruší alebo nie.
Prebodávala ho pohľadom. A on sa až triasol, keď videl aké krásne má oči. Zelené, lemované tmavými, hustými mihalnicami, na ktorých sa leskli biele kúsočky soli.
Hľadel na ňu, až to nevydržal a objal ju. Silno ju pritlačil k sebe a snažil sa potlačiť vzlyky čo sa mu drali z úst. Prečo plače on? Čo sa to s ním deje? sám seba sa pýtal.
Ona sa od neho odtrhla: "Čo to robíš? Zabudol si si rozum doma alebo čo?" Odsotila ho a utiekla preč. Zostal sa za ňou dívať.

Prišla zase. Nečakal to ale prišla. Prišla a sadla si do tej istej polohy ako vždy. A zase sa jej po lícach rozkotúľali slzy. Bolelo ho, keď ju takto videl. Nabral vzduch do pľúc a vyšiel zo svojho úkrytu. Prisadol si k nej, chytil ju za ruku. Bolo to najodvážnejšie gesto aké kedy spravil. Nikdy nebol schopný baviť sa s dievčatami tak uvoľnene ako ostatní. Ale dnes to musel dokázať, hoci videl, že sa odsunula a vytrhla si ruku z jeho zovretia. Bude to musieť dokázať.
"Prečo plačeš?" úprimné a jasné. Nič lepšie ho nemohlo napadnúť.
"A ty ma prečo sleduješ a staráš sa do toho, do čoho ťa nič," z každého jej slova sršala nenávisť a smútok?.
Jej tón ho zarazil. Nebol zvyknutý na to že ho niekto nemal rád, ale ona ho zjavne nepoznala. Možno aj bola jeho fanúšička, ale nevidela kto je cez tú čiapku a okuliare.
"Ja ťa nesledujem. Ale chcem ti pomôcť."
Pozrela naňho: "Mne už nič nepomôže, tak sa nemusíš trápiť. Kim Ryeowook. Slávny spevák sa nemusí zaujímať o nulu ako som ja."
Prekvapilo ho, že poznala jeho meno: "Ako vieš..?"
"Myslíš si, že keď si dáš tú hlúpu čiapku a okuliare, tak ťa nikto nespozná?" hystericky sa zasmiala, "Že si nikto nevšimne aká "celebrita" sa premáva po parku. Každý ťa tu pozná. Len každý je tolerantní a dá ti pokoj. Na rozdiel od teba, lebo ty to zjavne nedokážeš."
Takéto tvrdé odmietnutie ešte nezažil. Ale on sa nevzdá, musí ju spoznať. Nebol zvyknutý ani na také tvrdé myšlienky aké sa mu premávali hlavou. Vždy bol najcitlivejší. A keby sa mu niečo takéto stalo predtým asi by sklonil hlavu a rozplakal sa. Alebo by to vydržal a rozplakal sa až doma na posteli. Tak ako to robil vždy, keď sa mu stalo niečo nepríjemné.
"Prepáč ak ťa moc otravujem, ale mal som dojem, že ak ti nikto nepomôže tak budeš potrebovať psychiatriu."
"Haha," znova ten hysterický smiech, "brala by som račej psychiatriu ako márnicu."
Takmer mu oči vypadli z jamôk, keď to povedala. Ona sa chce zabiť? Musí tomu zabrániť: "Čo to trepeš? Nevymýšľaj."
"Prosím ťa, odíď a nechaj ma samu. Chcem byť sama!"
"Odídem ak mi povieš svoje meno," aj sám sebe sa zdal byť dnes až moc odvážny.
"A načo ti to bude? Prečo chceš vedieť ako sa volám? Ale ak konečne zmizneš, tak ti to poviem. Som Song SooHyun."
Nemohol sa ubrániť úsmevu. Vstal a uklonil sa jej: "Zajtra prídem znova. Dúfam, že tu budeš SooHyun."
Otočil sa a odkráčal. Ani netušil, že odchádza od osoby, ktorá ho miluje už roky. Ale nechce mu zlomiť srdce.

Prišiel za ňou zase. A chodil za ňou každý deň. Konečne povolila a rozprávala sa s ním milým tónom. Dokonca sa aj smiala. Vtedy on skoro padol na kolená, keď videl jej smiech. Vzduch okolo nej akoby až zažiaril a jeho prinútil vrhnúť sa k nej a pobozkať ju. Bolo to v ten pamätný deň, keď ju zobral do zoo a ukazoval jej malého tigra. Mal množstvo kontaktov, cez ktoré vybavil, aby sa s ním mohli hrať. Ona sa vtedy smiala na tom, ako sa tej mačky zľakol a ušiel od neho. A ten bozk. Snívalo sa mu o ňom každú noc. Už dokonca nemohol ani spávať. Stále mal pred očami jej červenú, zahanbenú tvár, keď to spravil.
Stretávali sa každý večer v parku na lavičke a vymýšľali čo urobia ďalší deň. Bolo ťažké zmestiť ju do svojho nabitého programu. Ale podarilo sa mu to. Každú jeho voľnú chvíľu zapĺňala ona.
"Pôjdeš so mnou zajtra na obed? Chcem aby si spoznala aj ostatných chalanov," už dlho čakal na to, keď si konečne dovedie domov dievča. Ostatní to tak robili stále a jemu sa to ešte ani raz nepodarilo.
Usmiala sa naňho: "Jasné, že pôjdem. Kam mám prísť?"
Nadiktoval jej adresu. Pobozkal ju a odišiel. Aj napriek divnému pocitu, ktorý mu zvieral žalúdok.

Čakal na ňu pred jednou z najluxusnejších reštaurácií. Meškala a to bolo divné. Nikdy ešte nemeškala. Ani na jednu schôdzku na ktorú sa dohodli. Chalani už boli netrpezliví. Každý z nich mal plne nabitý program a nemali kedy predlžovať si prestávku. Prečo to spravila, veď bola taká nadšená, keď jej to oznámil. Sadol si pred reštauráciu a snažil sa potlačiť ten nepríjemný pocit čo mu odvčera ostal v žalúdku.
Leeteuk ho chytil za rameno a on sa strhol: "Hyung, čo je? Prečo nečakáš vnútri?"
"Ryeowook, asi si zaspal. Čakali sme už tri hodiny. My sa musíme vrátiť do práce. Ak chceš ty ešte počkaj ja ťa ospravedlním."
"Ale, hyung, počkajte ešte. Ona určite príde. Naisto, sľúbila mi to."
Leeteuk si prisadol k nemu a objal ho. Vedel, že je až moc citlivý a cítil že má už slzy na krajíčku: "Ja viem, Wookie. Ale aj ty nás musíš pochopiť. Večer pôjdeš za ňou a spýtaš sa jej prečo neprišla."
On len prikývol a snažil sa zastaviť slzy, ktoré ho štípali v kútikoch. Teuk vstal a odišiel. Videl ako odchádzajú aj chalani. Každý mu stisol plece a povedal zopár súcitných slov.

Večer ju čakal na ich lavičke. Neprišla. Toto isté sa dialo každý deň. Ráno išiel do parku a vrátil sa až večer. Prestal chodiť do práce. Vedel, že z toho bude mať problémy, ale nemohol inak. Srdce ho ťahalo na tú lavičku. Každý deň si tam poplakal a aspoň sa vrátil domov celkom v poriadku. Videl síce, že chalani sa o neho boja a potichu si šepkajú ako by mu pomohli. Lenže jediná pomoc, akú potreboval sa na neho vykašlala. Prečo si len myslel, že by im to mohlo fungovať? Že by boli spolu šťastný?

Prešli dva mesiace od toho, čo sa SooHyun neukázala. Zlomila mu srdce, ale aj tak chodil každý deň do parku. Stále mu zostávala malá nádej. Niekto sedel na lavičke. Srdce mu vyskočilo až do krku a tam sa zaseklo. Nemohol dýchať. Ona prišla. Rozbehol sa za ňou a objal ju: "SooHyun, ja som sa bál, že si ma opustila. Ľúbim ťa, SooHyun."
Z očí mu stekali slzy šťastia. Odtiahol sa od nej a pozrel sa jej do oči. Nebola to SooHyun, neboli to jej oči. Tieto boli čierne a plakali. To dievča malo rovnako vykrojené ústa ako ona a podobný nos. Museli byť rodina.
"Kde je SooHyun?"
Dievča mu neodpovedalo, ale vytiahlo z tašky list, na ktorom bolo napísané jeho meno. Z obavou si ho od nej vzal a otvoril ho:

Drahý môj Ryeowook!
Odpusť mi prosím, že som ti to nepovedala. Ale nemala som odvahu. Nevedela som ako ti to povedať. Bola som chorá. Veľmi chorá. A keď si ma prvýkrát stretol v parku dozvedela som sa, že umieram. Preto som bola taká nepríjemná, nechcela som ti ublížiť. Lebo ja som ťa milovala už dávno predtým, ako si ty vôbec začal tušiť, že existujem. Bola som tu pre teba. Teraz ťa žiadam o odpustenie. Viem, že je neskoro, pretože už tu nie som. Ak toto čítaš tak to už vieš. Čakala som, že budem mať ešte rok, ale tá choroba postupovala prirýchlo. Ale ja budem na teba stále dávať pozor. Budem tvoj strážny anjel. Milujem ťa, Ryeowook.
Tvoja Song SooHyun.

Musel si ten list prečítať dva razy, aby pochopil tomu, že to nie je len zlý žart. Tak krátky list. Tak malé vysvetlenie. Z očí sa mu vyrútili vodopády a on si úplne bez zmyslov sadol na zem. Nemohol sa poriadne nadýchnuť. Dusil ho smútok. Zadúšal ho a on nevládal. Potichu šepkal jej meno a pritláčal si list na srdce. To nemôže byť pravda.
Dievča si k nemu sadlo a objalo ho: "SooHyun prišla domov a bolo jej veľmi zle. Vravela nám ako pôjde s tebou do tej reštaurácie, keď zrazu padla na zem. Nedýchala a my sme volali záchranku. Podarilo sa im ju prebrať ale ostala v kóme. A pred týždňom už úplne odišla. Nezachránili ju ani všetky tie prístroje. Pred pár dňami sme ju pochovali. A keď sme dnes upratovali jej veci našli sme v zásuvke ten list. Vedela som, že ste sa tu stretávali. Nebola som si istá či tu budeš, ale musela som to risknúť. Prepáč, že sme ti to nepovedali skôr."
Nechcel ju poslúchať. Musel to byť nejaký vtip. Len on ho zle pochopil. Toto nemôže byť pravda. SooHyun bola zdravá. Videl to na nej. Napriek všetkému presviedčaniu nedokázal zastaviť tie potoky sĺz. Niekde v hĺbke vedel, že je to pravda. Ten tichý hlások v hlave mu to našepkával.
Ani nevedel ako, ale zrazu bol pred ich bytom. Z jednej strany ho držalo dievča a na druhej strane bol nejaký chalan. Asi to bol Kangin ale nemal silu ho rozpoznávať. Odviedli ho do izby a on zaspal hneď ako si ľahol.

Zobudil sa s pocitom, že mal skutočne zlý sen. A až po chvíli si uvedomil, že to sen nebol. Z očí sa mu nanovo spustili slzy. Všetko naňho zase dopadlo a on sa nedokázal vystrieť pod ťarchou tej bolesti. Na dvere mu niekto zaklopal. Ale on nevládal odpovedať. Niekto si sadol na kraj postele.
"Ryeowook, prosím už neplač. SooHyun by to veľmi bolelo. Nikdy nemala rada, keď si bol smutný."
Vstúpil do neho hnev a zakričal na toho človeka: "Ako môžeš vedieť čo by SooHyun chcela a čo nie. Už nikdy sa nikto nedozvie čo skutočne chcela. Pretože už tu nie je."
Vedel, že niekomu teraz spôsobil obrovskú bolesť, ale jemu to bolo jedno. Nech trpí každý, keď musí aj on.
"Ja som SooKang. Som jej sestra. A poznala som ju lepšie ako ty. A vravela mi, že nechce aby si plakal," pevným hlasom plným bolesti povedala SooKang. A odišla.

Večer sa vybral do parku. Nenápadne prekĺzol okolo chalanov, ktorí celý deň chodili okolo neho po špičkách a starali sa o neho akoby bol z cukru.
Sadol si na lavičku a potichu začal SooHyun sľubovať, svoju večnú lásku. Začal sa jej spovedať a rozprávať sa s ňou.
Keď sa už moc zvečerilo vstal. Nadýchol sa a nabral novú silu. Už to nebol ten starý citlivý Ryeowook. Bol z neho nový človek, s novou silou. Navždy verný svojej SooHyun...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama