Quasimoda by Evil

14. dubna 2013 v 20:55 | Evil

Quasimodo
.................................................................
Pozrela som do jeho očí, táto fotka, je jedna s mojich najmilších!
Zahodila som ju.
Aký má zmysel držať sa ho?!
Je preč!
Už nikdy ho neuvidím, pretože ma opustil.
Navždy.
Neznášam to slovo, je také definitívne.
Navždy .....a nič viac nečakaj!
Tá bolesť, skončí niekedy?
,,Haló?" Čiasi ruka mi mávala pred tvárou.
,,Zmizni...daj mi pokoj..." Zahundrala som a oči sa mi zahmlili zradnými slzami.
,,V poriadku, len som ti chcel povedať, že ti niečo spadlo." Podával mi fotku.
,,Nechcem!" Zamrmlala som, po líci mi stiekla slza.
,,Rozišla si sa sním?" Ohľaduplne sa opýtal.
,,Čo je ťa do toho?" Smrkajúc som mu vytrhla fotku z ruky.
Ľahostajne mykol širokými ramenami.
,,Vlastne nič." Začal si pískať, nejakú povedomú pesničku.
,,SHINee?" Opýtala som sa, keď som spoznala melódiu Quasimoda.
,,Poznáš ich?" Zo záujmom sa opýtal.
Pokrčila som ramená. ,,Len tak ..pár pesničiek." Smrkla som a utrela si mokré líca.
,,Aha." Začínal mi ísť na nervy.
Rušil môj osobný priestor.
,,Mohol by si odísť?" Opýtala som sa trošku drzo, zasmial sa.
,Aby si tu vyplakávala? Ani náhodou." Pozrela som sa do jeho vysmiatej tváre.
Zamračila som sa, mal takú známu tvár...
,,Nebudem už plakať..." Sľúbila som, skepticky na mňa pozrel.
,,A to ti mám veriť?" Prikývla som, opäť sa zasmial.
,,Pozri...mám nápad...poďme sa ho zbaviť."Takmer mi oči vyskočili, to je nejaký psychopat.
,,Počkaj...nerob unáhlené závery. Hej?" Vzal mi fotku z rúk a vytiahol zapaľovač, preglgla som.
,,Chceš ho podpáliť?" Šokovane som civela ako zapálil jeho fotku.
Plamene začali lačne oblizovať okraje, videla som ako tvár, ktorú som milovala mizne a mení sa na popol.
Keď ju už nemohol držať pustil ju na zem, sledovala som ako padá, lenže na zem už dopadnúť nestihla, zhorela ,už ju nikto neposkladá tak ako našu lásku, ktorá zanikla v plameni.
,,Je ti lepšie?" Naklonil sa aby mi mohol pozrieť do šokovanej tváre.
,,Ty-si-ju-podpálil!" Nemohla som tomu uveriť.
,,Ďakujem." Vybehlo zo mňa, akoby som niečo stratila ale nechýbalo mi to.
,,Vidíš, vedel som, že ti bude lepšie." Pohladil ma po hlave, chcela som sa uhnúť, ale jeho dotyk bol upokojujúci.
,,Ako sa vlastne voláš?" Opýtal sa odrazu v očiach mal toľko záujmu, pred očami sa mi vynorila iná tvár, tvár ktorá pred chvíľou zhorela v plameni...
,,Nana." Odvetila som jednoducho.
,,Nana..krásne meno..."
,,Mlč!" Zahriakla som ho, presne tie isté slová! Presne ten istý výraz tváre, ten pohľad plný záujmu...
,,Nechceš vedieť ako sa volám ja?" Mlčky som pokrútila hlavou.
,,Onew, tak a teraz sme priatelia..." Usmial sa a postrapatil mi vlasy.
,,Nedáš mi pokoj?" Zavrčala som, bol až príliš milý a to ja neznesiem.
,,Nie..odpusť, nemôžem si pomôcť vyzeráš ako zmoknuté ...ee kura..." Áno, to bezpochyby, veď začalo pršať.
Vystrčila som tvár na dážď, kvapky dažďa čiastočne zmyli stopy po slzách.
,,Je to príjemné." Ozval sa Onew vedľa mňa.
Pozrela som na neho spod privretých viečok.
,,Bolo by to príjemnejšie keby si tu nebol ty." Chladne som ho odbila.
,,Au...to bolelo." Fingoval bolesť srdca, zaškľabila som sa.
,,Mieriš presne." Uznanlivo kývol.
Zamračila som sa a opäť som posmutnela.
,,Oh! Nie! Čo som povedal?" Vyprskla som do smiechu.
,,Nič...nič si nepovedal..." Dostala som pomedzi záchvaty smiechu.
Smiech bol však čoraz viac podobný náreku, až nakoniec prepukol v plač. Telom mi zmietalo toľko pocitov, bolesť, zrada, prázdnota...
A to nebolo všetko...
Onew ma chlácholivo objal okolo ramien, oprela som si o neho teda hlavu.
,,Nechal ma...a ja som ho ľúbila! Čo pre neho znamenala moja láska?! Chýba mi!" Plietla som jedno cez druhé.
Bola som smiešna, no on bol ešte smiešnejší.
Stál tu.
So mnou.
A objímal ma, úplne cudzie dievča.
Nana a Onew.
Onew a Nana.
Chlapec a dievča.
Čo nás to dnes spojilo, že tu obaja zdieľame bolesť toho druhého, ani si to neuvedomujeme?
Vystrela som sa, jeho dlaň ma upokojujúco hladila po stuhnutom chrbte.
,,Ja..ee..ďakujem...Onew..." Zachraptila som, pokúsila som odkašľať si.
,,Ďakujem." Zopakovala som tento krát vyrovnaným hlasom, bez štipky smútku.
Chlapčensky sa usmial, mokré vlasy sa mu lepili na čelo.
,,Aj ja ďakujem, že som ťa spoznal Nana."
Zvláštne, nikto mi nikdy neďakoval, že ma spoznal, uvedomila si, keď sa rozbehla preč.
Dovolila som si ešte jeden pohľad cez plece, stál tam a pozeral za mojou vzďaľujúcou sa postavou, až vtedy som si všimla, že v rukách držal kyticu, ktorá práve padala na zem...



... Koniec...
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama