Stratená by €vil

19. dubna 2013 v 17:10 | Evil

Časť prvá.

Bolo to tak dávno.
Boli sme deti. Najlepší priatelia, na život a na smrť. Ja, Min Ho a Dongho.

,,Mi-Ra! Počkaj na nás! Mi-Ra!" Napajedene som sa obzrela a spustila som plač.
,,No tal..." Tíšil ma Dongho, odstrčila som jeho ruku, túžila som aby trpel rovnako ako ja.
,,Pozri..." Prstom ukázal na svoj krvácajúci nos, schuti som sa uškrnula, no vzápätí som sa znova rozplakala.
,,No tak neplač... ja som nechcel, nahnevalo ma, keď si ma udrela po nose..."
,,Ale to nebolo schválne! Bolo to v zápale hry!" Zafňukala som.
,,Ja viem, prepáčiš mi?" Ako by som mohla odolať? Dongho bol môj miláčik, pre neho by som urobila čokoľvek.
,,Jasné!" Utrela som si špinavé a mokré líca do rukáva modrej vetrovky.
Dongho si uľahčene vzdychol. Min Ho sledoval celú scénu z diaľky. Trochu pobavene sa usmieval.
Ani sa mu nečudujem, nestávalo sa často, že by som plakala, bola som skrz na skrz ako chlapec.
Ale chlapci si tiež poplačú, či nie? Trápila som sa nad otázkou, ktorá sa vynorila v mojej desaťročnej hlavičke.
,,No tak! Pohnite!" Kričala som plná elánu, zoširoka som sa usmievala, nikto by nepovedal, že pred chvíľou boli moje hnedé oči plné bolesti a sĺz.

Prešlo to rýchlo, školské časy... naše cesty sa rozdelili.
Každý sme šli inou. Mysliac si, že sa už viac nikdy neuvidíme... osud to však zariadil inak...

,,Mi-Ra!" Nahnevane som sa zodvihla na lakti a ospalými očami som sa poobzerala okolo seba.
,,Čo zas?" Zasypela som, keď som pozrela na hodinky.
Pol siedmej.
Preboha! Veď je sobota! To už ani v sobotu nemá Človek pokoja?!
Vyhrabala som sa spod teplých perín, až príliš teplých keď vezmeme do úvahy že je polovica júla.
Obliekla som si nohavice a vytahané fialové tričko.
Prešla som si po tvári a schuti som zívla, teda skorej z nutnosti ako z chuti.
Postavila som sa na nohy a poriadne som sa ponaťahovala, čím dlhšie som to robila tým sa hlas volajúci moje meno zdal naliehavejší.
Nič som si s toho nerobila, Ha-Na už raz bola taká. Keď čosi potrebovala nebála sa ani môjho hnevu, ktorý však nikdy nikoho ne vystrašil, snáď ešte deti, ale na tie sa nedokážem dlho hnevať.
Zbehla som bo drevených schodoch, tak rýchlo až sa mi rozmazávali pred očami, predstavovala som si, že som akýsi superhrdina, tak ako veľa krát pred tým, tak ako za dobrých detských čias...
,,Čo sa deje?" Opýtala som sa bez zvyčajného pozdravu.
Ha-Na po mne fľochla pohľadom, a prstom ukázala na dvere.
,,Hľadá ťa niekto..." Oznámila mi bezvýrazne a viac sa o mňa nezaujímala.
V decáku sa s vami nehrajú a v tomto už vôbec nie, pomyslela som si sarkasticky.
Prešla som ku dverám, neveriacky som zostala stáť na prahu zízajúc na známo- neznámu tvár chlapca- muža.
,,Ahoj, Mi-Ra. Dlho sme sa nevideli..."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Mouí Mouí | Web | 19. března 2014 v 21:15 | Reagovat

Ehm, mohla bych hádat, že vidí Dongho-a, alr to jr trochu jasné, když jeho jméno bylo i v anotaci, že? :D

Mimochodem, kdyby někdo vzbudil mě (v sobotu, v půl sedmé) zařvala bych možná i pár nepěkných slov, obrátila se na bok, dala polštář přes hlavu a v klidu spinkala dál. :D

Jinak, zatím palec nahoru! :D Jdu ještě chvíli pokračovat, tak to snad stále bude takhle super! :D 8-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama