Červen 2013

For Love or money by Evil

15. června 2013 v 12:39 | Evil

Stav: Dončeno
Díly: 2.

Láska nebo peníze? Dvě věci co ovlivňují náš život...


For Love or Money part2

14. června 2013 v 17:32 | €vil


Druhá časť

Prepudila som sa so zlou náladou a celý deň som presedela pri knihe. Soptila som ako sopka.
Ten podliak!!!
Zaslúžila si si to! Ozvalo sa svedomie škodoradostne.
Memala som chuť prieť sa sama so sebou, moja lepšia časť sa mi škodoradoste posmievala... už som spomínala, že je to tá lepšia časť?! Nejaví sa mi to tak.
Chunji ma jednoducho dostal, to je fakt.
Ľúbila som toho Chunjiho, ktorého som kedysi poznala, lenže tento Chunji nie je ten istý...Je to tvoja chyba!Posmievalo sa mi svedomie. Zjedz čo si si navarila!
,,Sklapni!" Zasyčala som.
Moja nálada sa ešte viac zhoršila, ak to teda bolo ešte možné.
~Premietla som si udalosti z včerajšieho večera, Chunjimu sa zablískalo v očiach a zdrapil ma za lakeť. V očakávaní bozku som privrela oči, srdce mi bušilo ako zvon nepočula som okrem neho nič.
Čakala som a čakala a keď som otvorila oči Chunji mal tvár tesne pri mojej a na perách ošklivý úškľabok.
,,Dúfam, že si nečakala, že ťa pobozkám...zmiju ako ty netúžim bozkávať..." Odstrčil ma od seba a nepríjemne sa smial keď odchádzal a zanechal ma samú.
Od zúrivisti som rozbila pohár so šampanským,ktorý som po celú dobu držala.Do očí sa mi nahrnuli slzy, zrádné mrchy!!!~
Telefón zrejme bzučal už hodnú chvíľu, no ja som si ho takmer vôbec neuvedomovala.
Musela som prísť na spôsob ako sa dostať k Chunjimu, túžila som po jeho peniazoch, no viac som túžilapo ňom, peniaze už nepredstavovali takú dôležitú položku ako kedysi...
Prešla som pomalým krokom k telefónu s povzdychom som ho zdvihla.,,Prosím?" Ozvala som sa a potlačila som v hlase otrávenosť s toho, že ma ktosi vyrušuje pri mojich úvahách.
,,Slečna Hana, je tu pán Kim vraj s ním máte dohodnutú schôdzku..."Zamračila som sa a pozrela som do svojho diára.
Uhľadným písmom, ktoré patrilo Ha-Sun stálo, že o pol jednej sa ozaj s nejakým pánom Kim mám stretnuť.
,,V poriadku, pošlite ho hore..."Prerušila som spojenie a prešla som k zrkadlu zastrčila som si za ucho neposlušné vlasy a usmiala som sa.
Očarujúca ako vždy.
Pri dverách zazvonil zvonček pomalým krokom som zamierila k nim. Srdce mi odrazu začalo nepredstavitelne bušiť dlane sa mi potili dostala som strach.
Napriek zlému tušeniu som dvere otvorila, to čo nasledovala v zápätí by som neželala nikomu zo svojich najhorších nepriateľov...
Moja návšteva mi niečo vychrstla na tvár, pocítila som nesmiernu pálivú bolesť na polovici mojej tváre a na rukách ako som sa inštinktívne bránila.
Oči som zatvorila od bolesti ma prepadali mdloby, dokázala som len vzlykať a kričať o pomoc,ktorá neprichádzala.
,,Hana!"Začula som odrazu Chunjiho zamatový hlas. ,,Hana!Preboha!"Ocitla som sa v jeho náručí a viac si nepamätám omdlela som.

Veľa krát som čítala ako krásne modelky obliali kyselinou, nikdy by mi ale nenapadlo, že dopadnem podobne...
Pozerala som von oknom z nemocničného lôžka,videla som však len svoju obviazanú tvár, pretože za veľkým skleneným oknom bola tma.
Snažila somsa nabrať všetku silu akej som bola schopná.
Cítila som na sebe Chunjiho pohľad utrápených očí. ,,Som v poriadku..." Ubezpečila som ho so stiahnutým hrdlom.
,,Nie je to nič čo by nespravila jedna či dve plastické operácie..." Začal opatrne Chunji.
Šibla som po ňom pohľadom. ,,Na tom už nezáleží, moja kariera je už tak či tak zničená...nikto nebude chcieť poznačenú modelku..." Trpko som sa zasmiala.,,Ani ty ma nechceš, vidím ako obraciaš tvár aby si na mäa nemusel pozerať..."
Chcel namietať no nevydržala som to, cítila som ako sa mi do očí tisnú slzy. ,,Choď preč!Dočerta!Vypadni a nechaj ma samú!Teraz som presne taká škaredá z vonku ako som aj zvnútra!" Chunji sa bez slova postavil a odišiel.
Pevne som zovrela v rukách plachtu a rozplakala som sa.
,,Na čo sú mi teraz peniaze...keď som sama...." Mala som pocit akoby sa môj svet, ktorý som tak ťažko budovala zrútil ako domček z karát.
Čo vlastne bola pravda...

Chunji ma navštevoval napriek môjmu odmietavému postoju každý deň, videl zmeny čo sa vo mne odohrávali.
,,Chytili Ha-Sun, priznala sa, že to ona zinscenovala ...to ..." Rukov ukázal na svoju tvár.
Preglgla som a nasilu som vylúdila úsmev.
,,Zaslúžila som si to..." Pošepla som kajúcne a odvrátila som tvár od jeho spýtavého pohľadu.
,,Vždy som sa k nej správala nadradene..." Chunji zacmukal a podišiel ku mne, uchopil moju tvár do dlaní a nasilu ju otočil k sebe.
Pohladil ma po obväzoch,zachvela som sa.
,,Nemyslím, že to čo sa ti stalo si ktokoľvek zaslúži. Keby som prišiel skôr...." Doširoka som otvorila oči.
,,Nechceš mi hádam nahovoriť, že sa obvinuješ za to čo sa mi stalo...?" Ostro som zo seba vydýchla. ,,Si hlupák ak sa o mňa bojíš,Chunji! Som zmija zabudol si? A zmije sa o seba postarajú aj sami... mal by si odísť...!" Snažila som sa uhýbať jeho podľadu.
,,Nedokážem uveriť tomu čo teraz poviem, no...nič sa nezmenilo za tých päť rokov...stále som ťa mal na očiach...stále som ťa rovnako nenávidel..."srdce mi vypovedalo poslušnosť, trepotalo sa zbesilo ako vtáčaťu lapenému do pasce a Chunji stále pokračoval akoby mi chcel privodiť infarkt ,,
a zároveň tak veľmi miloval...to dievča, ktorým si bola...a tá žena,ktorá si práve teraz. Lenže...je tu jedna otázka,ktorá ma trápi...vyhľadala si ma kvôli láske alebo peniazom? Pre lásku či peniaze?" Nástojčivosť v jeho hlase mi rezala uši.
Hľadeli sme si do očí a zrejme mu stačilo to čo v nich videl. ,,Myslel som si..." Pošepol a jemne sa dotkol svojimi perami tých mojich.
,,Dočerta s peniazmi..."Zamumlala som a objala som ho okolo krku.
,,Chcem len teba!!!"

For Love or money part1

14. června 2013 v 17:29 | €vil











Prvá časť

Snažila som sa byť dobrá, fakt snažila..., lenže...keď k vám ľudia nie sú dobrí nemáte dôvod byť dobrý vy...nie je tak?
Moje detsvo sa odohrávalo v chudobnej štvrti, moji rodičia neustále bedákali aký sú nešťastný,pretože nemajú peniaze.
Niet divu, že ja som taký osud zdieľať nechcela.
Snažila som sa, v škole som mala najlepšie známky, každý rok som bola vyznamenaná...
Chodila som s chlapcami z lepšej spoločnosti, tými "zazobancami" ako ich nazýval môj otec.
Faktom ostáva, že sa so mňa stala vypočítavá mrcha, neschopná akéhokoľvek citu.
Jediné čo som poznala bola nekontrolovatelná chuť po peniazoch a moci.
Akákoľvek iná emócia bola rýchlo pochovaná vnútri malej umierajúcej guličky, ktorá sem tam vystrčila pazúre aby sa mi posmievala.
Kto by si pomyslel, že s malého usmieváveho dievčatka sa stane toto monštrum?!
Nenávisť bola moja priateľka dňom i nocou, jediný kto videl záblesk dobra v mojom vnútri bol ON... usmievajúci sa a okatý chlapec od susedov... Chunji, lenže nič netrvá večne...

….........................................................................................................................................................................................

,,Ľúbim ťa..." Neschopná slova som sa sarkasticky uškrnula.
,,Ty?" Pokrútila som hlavou a začala som sa smiať, viac než inokedy som sa nenávidela, pretože ...jeho slová ma zraňovali.
Bol chudobný ako kostolná myš,presne tak ako ja... aby som upokojila rozbúrene city nasala som do pľúc vzduch.
Snažila som sa potlačiť slzy.
,,Vieš, že ja teba nikdy ľúbiť nebudem...si chudbný...nechcem skončiť ako moja mama!" Odvrátil pohľad, videla som v nch odlesk zadržiavaných sĺz.
Och, Chunji... preglgla som.
Ako rada by som mu povedala, že ho milujem...lenže dopadlo by to rovnako...stala by sa zo mňa neznesitelná harpia...presne ako s mojej matky.
,,Ja viem, že tvoja matka a ty nie ste ani trošku podobné!" Prepálila som ho pohľadom.
,,Ale áno, som presne ako ona! A ty si pre mňa príliš dobrý Chunji..." Zaslúžiš si dievča rovnako láskavé ako si ty~ pomyslela som si.
Podišiel bližšie, snažil sa ma chytiť za ruku, pozbierala som všetku trpkosť a snažila som sa ho raniť tak aby mi dal pokoj.
,,Si úbožiak, ja si zaslúžim lepší život ako mi ty vieš ponúknuť!" Videla som to v jeho tmavých očiach, ten pocit ublíženia, ktorý sa v nich odrážal.
Ten pocit ...jeho láska ku mne bola mŕtva...
Zabila som ju, nakoniec ma až tak veľmi neľúbil, keď bol ochotný nechať to len tak...
,,V poriadku..." Vyslovil mŕtvolným hlasom. ,,Dúfam, že budeš štastná, želám ti toľko penazí v živote...dúfa, že keď ich už budeš mať tak zistíš o čo si v skutočnosti prišla..." Otočil sa a odvtedy som ho nevidela, dokonca som o ňom ani nepočula...
….....................................................................................................................................................................................

~O päť rokov neskôr~

,,Nemôžem tomu uveriť!" Zajakávala som sa od zlosti a trpkosť ma až zadúšala. ,,Je z neho celebrita!"Zvolala som a začala som sa hystericky smiať.
Kto by si to len pomyslel?
Obrátila som všetku svoju pozornosť na Ha-sun, ktorá len nedvihla spýtavo obočie. ,,Prečo to teba trápi? Vari ti nestačí čo si dosiaľ dosiahla? Si najvplyvnejšia modelka Južnej Kórei, tvoje fotky sú azda na všetkých bilbordoch."
Nemosúrene som zasyčala. ,,To je málo!Moja krása pominie rovnako s ňou aj peniaze..." Ha-sun si ma opovržlivo premerala. ,,Nebuď hlúpa! Tvoja krása je len v rozpuku... kým zostarneš ..."
,,Nehovorme o tom..." Zamračene som hodila časopis na presklený stvôl zo zlatými nôžkami. ,,Keď pomyslím, že jedného dňa zostarnem mám husaciu kožu..." Samotná predstava staroby ma tak desila, väčšmi než predstava chudoby...čo si to nahováram, uškrnula som sa... chudoba je sto krát horšia!!!
,,Na starobe nie je nič zlé..." Zamumlala Ha-sun a zosunula sa pohodlnejšie vo veľkom čiernom kresle.
,,Máš pravdu...taká chudoba...brr..."Striaslo ma od hnusu.
Ha-sun na mňa zamračene pozrela. ,,Túto tvoju stránku priam nenávidím, byť chudubný nemôže byť také zlé..."
Rozhorčene som zalapala po dychu. ,,To môže výjsť len z úsť človeka, ktorý nikdy neokúsil chudobu."
Snažila som sa však byť na Ha-sun vľúdna, pretože to bol jediný človek ochotný zotrvať v mojej spoločnosti, ktovie prečo...?
,,Musím sa sním okamžiťe stretnúť...!"Vyhlásila som neoblomne, Ha-sun sa zamračila.
,,To neprichádza do úvahy..."Namietla no vzápätí sa pousmiala. ,,Aj keď..." Tajnostkársky úsmev čo sa jej objavil na perách ma ani trochu neodradil.
,,Dnesk večer..." Pozrela som na hodinky, pol ôsmej. ,,Máme hodinu k dobru...musíš mi zohnať kaderníka, vizážistu a nejako ma nahodiť, musím dnes večer vyzerať neskutočne sexy..." Vykúzlila som diabolský úsmev a Ha-sun bežala splniť moje "rozkazy".


Vošla som do haly plnej ľudí, šaty, ktoré som mala na sebe ma nepríjemne hrýzli, no pri mojej práci to nebolo nič nové, hlavné bolo zapôsbiť.
Vystrúhala som na perách oslnujúci úsmev a vydala som sa na "lov" chudák Chunji, zrejme bude trochu vykoľajení, zrejme i nahnevaný, no nemohla som ho nechať len tak uniknúť.
Bola chyba mu vtedy povedať tie kruté slová, kto však mohol vedieť, že sa stane slávnym?!
Pohľadom som pátrala po miestnosti až kým sa môj pohľad nestretol s tým jeho, videla som aj napriek diaľke ktorá nás delila ako samu zorničky hnedých očí rozšírili a zalapal po dychu, vedela som, že presne takto po rokoch zareaguje na moju krásu.
Vedela som tiež,že sa so mnou bude chcieť stretnúť a vysmiať sa mi, pretože on niečo dosiahol, je bohatý.
Prišiel ku mne a zaškľabil sa. ,,Kto by povedal, že sa tu stretneme, však?" Nepríjemne ma pichlo pri srdci.
Čo si čakala?!Ozvalo sa moje svedomie.
Čuš!Zahriakla som ho.
Kajúcne som sa usmiala. ,,Chunji, chcela by som sa ti ospravedlniť za to čo som povedala pred piatimi rokmi..." Zarazila som sa,pretože on si prezeral nechty na rukách a akoby ho moje slová nezaujímali.
,,Musím uznať Hana si krásna, dokonca je to až nechutné aká si nádhenrá, lenže...ja viem aká vskutočnosti si. Zlatokopka a nič iné..." Na chvíľu som v jeho očiach zazrela bolestný odtien minulosti.
Zachvela som sa.
Nahodila som falošný úsmev, ktorý odzbrojil každého muža.
Chunji však nepatril k ostatným mužom sklamane som si uvedomila, že moje slová ho museli príliš raniť.
,,Chunji..." Zašepkala som a pozrela som na neho spopod mihalníc. ,,Ja...pred piatimi rokmi som ti klamala,pretože ...nechcela som byť ako moja matka...dokážeš to pochopiť...?!"Schmatol ma za predlaktie a odviedol ma preč od zvedavých očí a uší.
Dobré znamenie, napadlo mi.
Keď ma pustil mala som pocit akoby som sa mu hnusila. Neoblomne som však pokračovala v presviedčaní.
,,Dokážeš pochopiť ako madesilo, že sa so mna stane uhundraná stará žená?!Preto všetky tie hnusné slová..."
Zachmúrila som sa, keď moje slová prerušil potleskom.
,,Si dobrá..." Zamumlal z jeho zrejme typickým úškľabkom. ,,Dokonca prefektná, prezradím ti čosi veľmi zaujímavé...si horšia než tvoja matka." To zabolelo.
Akoby ho niečo napadlo v očiach sa mu zablískalo...

Dievča s maskou by SiMi

1. června 2013 v 13:04 | SiMi

Stav: DOKONČENO
Díly: 7.

Na přání pro Aničku




Assassin - part 10

1. června 2013 v 13:00 | SiMi

Časť desiata ( Posledná )

Slabý vietor sa pohrával s mojim vlasmi. Stála som na kopci a predo mnou sa rozliehal oceán. Slaný morský vzduch mi nerobil síce dobre na vlasy, zato mi pohládzal dušu. Soo Ra a Kevin pri pohľade na moje vlasy stále zaplakali, pretože som sa o ne nestarala. Bolo mi to tak jedno. Konečne som bola doma. Zamilovala som si to tu. Bolo to nad moje očakávania. Je mi, ale ľúto, že tu nemôžem ostať.
Smutne som sa usmiala a otočila som sa za Won Jungovým rozšúleným hlasom a Solomonovým smiechom. Konečne sa usmieva a stačila na to jedna žena. Soo Ra.
Zamávala som im a rozbehla sa za nimi, čo bolo v dlhých šatách dosť ťažké. Po dvoch rokoch som to, ale zvládala dobre. "Ako na to zareagovala Včelia kráľovná?"
Won Jung sa zamračil. "Nevolaj tak svoju starú matku, kde je tá úcta, ktorú som do teba štepil celé tie roky?"
Ukázala som mu na oceán. "Odplávala, tak ako sa ja chystám tiež."
Won Jung zacmukal a pokrútil hlavou. "Súhlasila. Pod jednou podmienkou."
Zodvihla som nedôverčivo pravé obočie. "Jej alebo tvoja?"
"Prekukla ťa." Zasmial sa Solomon a položil nepokojné dieťa vo svojich rukách na zem. "Povieš je to ty alebo mám ja?"
Dieťatko malo jedenásť mesiacov a už samo chodilo. Podobalo sa na svojho otca. S jediným rozdielom. Malo modrú farbu očí. "Marcus, poď k maminke." Natiahla som poň ruky a vyhodila ho do vzduchu. "Tú podmienku." Pripomenula som im nervózne si hryzúc spodnú peru.
"Marcus bude ďalší dedič." Videla som na Won Jungovi, že neprešiel k jadru veci. "Strýko, to si nechcel povedať."
Prehrabol si rukou šedivejúce vlasy a prikývol. "Máš pravdu. Nechcel. Tvoja stará mama chce spoznať otca Marcusa. Pozvala ho sem. Príde zajtra."
Úsmev mi razom zamrzol na tvári. Myslela som si, že im tam odpadnem nebyť malého Marcusa v mojom náručí. "Príde...sem?"
"Mhm." Prikývol Solomon usmievajúc sa ako idiot.


Nervózne som v rukách žmolila papierovú vreckovku, ktorá bola vďaka mne potrhaná na kúsky. Väčšie nervy som snáď nemala ani pri čakaní na výsledok tehotenského testu.
Prečo sa tomu vlastne čudujem to nemám potuchy. Žeby to bolo tým, že sme sa nevideli dva roky? Počula som o ňom rôzne veci, medzi to patrilo aj randenie z rôznymi ženami. Na mňa očividne zabudol, čo ma hrozne bolelo.
Mala som mu povedať, že ho mám rada od mala, no neurobila som to. Moja chyba, ktorú teraz môžem napraviť.
"Layla, zlatko. Prečo tu tak postávaš? Hostina sa o chvíľu začne." Vyrušila ma stará mama. Na svoj vek vyzerala v plesovej róbe neskutočne dobre. Ak ja budem v jej veku tak vyzerať tak budem strašne rada.
Jemne som sa usmiala a chytila ju za ruku. "Spomínala som na svoje detstvo. Myslíš, že sa na nás moji rodičia pozerajú?"
"Čo je to za otázku? Samozrejme, že áno. Dávajú na teba pozor. Bola si ich miláčik, tak ako aj ostatní. Som rada, že si mi ostala aspoň ty a dala mi dediča. Vieš, myslím si, že onedlho..."
Položila som jej prst na ústa a pokrčila som nosom. "Také veci nehovor. Ešte budeš aj na Marcusovej svadbe, jasné? A starká, mám jednu otázku."
Pokynula rukou nech pokračujem.
"Nepremýšľala si o tom, žeby sa z tohto nášho malého kráľovstva stal štát?"
Stará mama sa potichu zasmiala a pohladila ma po ruke. "Tak o tomto sa porozprávame neskôr. Poďme."
Spoločne sme zišli po točitých schodoch vítať hostí. Seo Joon prišiel medzi prvými, nasledovali ho Jaejoong a Kevin. Mračil sa ako sto čertov. Neveštilo to nič dobrého.

"Katastrofa, hotová pohroma. Musela to urobiť? Och, je mi niečo také treba?" Pýtala som sa Soo Ri a aj seba samej. Odpoveď nemala ani jedna z nás.
"Behaním z miesta na miesto ten problém nevyriešiš." Podotkla Soo Ra a odpila si zo šampanského.
"A tebe bublinky zahmlievajú myseľ." Odvrkla som, no prestala som sa prechádzať. Moja nervozita neprešla ani po zvítaní sa so Seo Joonom. Práve naopak, bolo mi ešte horšie. Celé telo som mala napäté a pichalo ma do hlavy. Nezaberalo nič.
"Ááá, zbláznim sa z toho. Nemal by za mnou prísť? Ha? Nechce si vidieť svojho syna? Och, vlastne prečo? Nezaujímal sa oňho dva roky. Hlúpa otázka!" Nasilu som sa zasmiala. Chcelo sa mi plakať. Možno to aj urobím. Pôjdem do izby a budem si tam potichu...
Pozrela som sa na Soo Ru, ktorá sa usmievala popod fúzy a pozerala sa kamsi za mňa. Otočila som sa tým smerom. V tej chvíli by sa vo mne krvi nedorezali. Zatočil sa so mnou celý svet a nebyť Seo Joonových rýchlych reakcií rozbila by som si hlavu o konferenčný stolík v salóniku.
"Donesiem vodu." Pípla Soo Ra a už jej nebolo.
"Si v poriadku?" Opýtal sa chrapľavým hlasom. Po tele mi prehli zimomriavky, čo si určite všimol.
Bez slov som prikývla a pozerala mu do očí. "Zmenila si sa."
"Pusť ma." Jeho komentár predtým som odignorovala. Snažila som sa vymaniť z jeho objatia, ktoré ma rozpaľovalo. Očividne nie len mňa. V jeho očiach sa zračila potlačovaná túžba...
"A ak nie?"
"Budem kričať..." Pošepkala som a pozrela mu na pery. Nebezpečne sa približovali bližšie a bližšie...
"Tak krič." Povzbudil ma pár milimetrov od mojej tváre.
Záporne som pokrútila hlavou a vdýchla som jeho vôňu. "...ak ma nepobozkáš." Dokončila som a prisala sa mu na pery.

Chichotali sme sa ako malé deti. To čo sme však robili, deti nerobia. Stále sme boli v salóniku, ktorý sme museli preventívne zamknúť. Urobili sme dobre, skoro nám sem vtrhla stará mama s Won Jungom.
Stará mama pochopila kto tam je. Won Jung mal dlhé vedenie.
"Videl som ich sem ísť." Počuli sme ho presviedčať ju. Stlačil kľučku, ale dvere sa neotvorili.
Stŕpla som a čakala, že bude mať pri sebe náhradný kľúč. Chvalabohu nemal.
"Och, to bolo pred hodinou. Určite sú niekde vonku a rozprávajú sa. Nechajme mladým trochu priestoru na uzmierenie. Potrebujú to. Nie je to, lady St. Johnová? Prišla sem vraj kvôli tebe, Won Jung. Choď ju pozdraviť." Vyháňala ho od dverí najďalej ako sa len dalo.
Štuchla som do Seo Joona, aby bol ticho a vtedy som počula starú mamu povedať, že som jej dlžníčkou. Moje poďakovanie nepočula, pretože jej kroky sa vzďaľovali stále viac a viac...
"Čo sa ti preháňa hlavou?" Prelomil ticho Seo Joon, hrajúc sa z mojimi vlasmi.
Zamyslela som sa. "Nič. Rozmýšľam či budem stále taká šťastná ako som práve teraz."
"Budeš."
Spokojne som sa usmiala a pobozkala ho na pery. Verila som tomu čo hovoril. Budeme šťastný obaja. "Nepovedal som ti to, ale..." Na chvíľu sa odmlčal a posadil sa.
Okolo tela som si omotala deku, aby som ho zbytočne nedráždila aj keď na druhej strane...
"Milujem ťa."
Brnkla som mu po nose. "Aj ja teba. A tvoju ponuku na sobáš prijímam."
Rozosmiala som ho tým. Hodil sa po mne a začal ma štekliť. "Kto niečo také spomenul?"
Dobre som vedela, že neprejde ani pol roka a budeme svoji. Zo mňa už viacej nebude Assassin, ale Layla. Obyčajná žena s milujúcim manželom a dieťaťom.
Proste ma čakala skvelá budúcnosť.

Assassin - part 9

1. června 2013 v 12:59 | SiMi


Časť deviata

Bolo to príliš ľahké. Naozaj. Niečo nie je v poriadku. Napadlo ma hneď, len čo som vyslovila svoju požiadavku nech pustia Kaia a vezmú si namiesto neho mňa. V kostiach som cítila nejakú zradu, ktorá bude bolieť. Tak strašne bolieť.
"Nepomyslel by som si, že sa niečo takého dožijem. Náš Assassin sa obetuje pre malé dieťa, ktoré by predtým chladnokrvne zabilo!" Posmieval sa mi môj ex - šéf, ktorého som poznala pod dvomi menami: Líška a Smrtihlav.
Odfrkla som si a ukázala som na jeho bodyguarda, ktorý ležal omráčený na zemi. Z rany na hlave mu cícerkom tiekla krv presne na môj obľúbený hnedý koberec. "Keď toto skončí, budete mi musieť kúpiť nový koberec. Tento je môj obľúbený a čo sa týka toho čo ste povedali, hm," na okamih som sa zamyslela. "Tuším v tom nemáte pravdu. Ja som tie deti nikdy nezabila. Súdiac podľa vášho výrazu tváre to viete, čo ma nakoniec ani neprekvapuje. Ktorý z nich vám všetko dohadzoval? Solomon? Won Jung? Takumi? Och, nie. Bude to ešte lepšie. Niekto z mojej vlastnej rodiny, však mám pravdu? Ha?!"
Moja taktika nezaberala. Vôbec nezneistel a ak áno tak to na sebe nedal poznať. Privádzalo ma to do šialenstva. Väčšinou sa moje obete zosypali ako domčeky z karát, tento má citový prejav presne ako...
"Baek Hon." Počula som sa povedať, vzápätí sa po celom dome rozniesol šialený smiech. "Ako si mohol? Teta Sarah ti verila."
Otočila som sa za cvaknutím pištole. Baek Honov šialený výraz tváre mi naháňal strach. Mojou najväčšou chybou by bolo ukázať ako sa bojím. V tom momente by som prehrala.
Sledovala som ho ako sa ku mne približuje pomalými krokmi. A čo by to bolo za blázna, keby na mňa nemieril. "Je veľmi dôverčivá. Prečo to robím? Pretože to čo má byť tvoje patrí mne! Len a len mne a nikomu inému! Tvoja rodina to ukradla nástupcovi trónu. Chceš vedieť ako?"
Bolo zbytočné odpovedať mu. Plne sa sústredil na svoje vysvetľovanie, nevenoval mi pozornosť. Keby tu tak bol niekto so mnou. Niekto kto by odstránil Smrtihlava, aby som sa mohla zbaviť Baek Hona..
"...presne tak! Dobre počuješ! Zabila ho tvoja milostivá pra- prababička, len čo sa s ním vyspala. Nie je to smiešne?! Tak nie je?! Som tak rád, že si sa sama zbavila Lilian, aspoň si ju ušetrila od hroznej smrti, ktorú mám naplánovanú pre teba. Aj v tebe je kúsok zla, nenávidela si ju pretože ti prebrala..."
"Si blázon!" Vykríkla som a začala sa smiať. Nevedela som prestať. Chcela som ho vyprovokovať. Toto určite zaberie. Neprekukne to, pretože je šialený. Zato Smrtihlav by mohol...
"Lilian by umrela tak či tak! Mala totižto rakovinu! Dohodli sme sa, predtým ako do nej narazilo to auto. Rozhryzla jed, ktorý jej dal Solomon. Pár sekúnd pred nárazom už bola mŕtva. Nebodaj ťa to prekvapilo? Smrtihlav ti to nepovedal? Och, to ma mrzí." Ironicky som poznamenala a snažila sa nepozerať hore na poschodie, kde sa schovávali Solomon, Won Jung, Seo Joon a...Jaejoong?
Baek Hon sa pozrel na Smrtihlava, ktorého to nevyviedlo z miery. "Čo je? Nemusíš vedieť všetko." Sucho poznamenal Smrtihlav a pokrčil plecami. "Nemáme čas. Ten jej "týmik" tu bude každú chvíľu. Zabi ju ty, inak to urobím ja." Na potvrdenie svojich slov vytiahol z puzdra moju vlastnú dýku, ktorú som stratila pri poslednej akcií. "Bude to vyzerať ako samovražda. Bola si dobrá, ale..." Nebezpečne sa usmial, urobil prvý krok a nasledoval svojho bodyguarda k zemi. Guľka ho zasiahla presne do stredu čela. Čistý priestrel.
Baek Hona ten výstrel prekvapil, reflexívne stlačil púšť, no minul svoj cieľ. Stihla som uhnúť a schovať sa za stĺp. "Layla! Si v poriadku?" Zakričal zo schodiska Solomon.
"Hej!" Odpovedala som mu. Moju zbraň mi zobrali a nijaká iná okrem tej čo zviera Smrtihlav vo svojich rukách nablízku nie je.
"Dofrasa." Zahrešila som a zhodnotila som situáciu. Baek Hon sa schovával za kreslom, chrbtom ku mne. Jeho neisté pokukovanie ma presvedčilo, že nevie čo ďalej robiť. Obzeral sa, potil a pištoľ mal položenú vedľa seba.
Najväčšia chyba akej sa kedy dopustil. Tušila som, že on mal všetko na svedomí. Nebol to iba Smrtihlav. Museli sa dohodnúť a zabiť dedičov. To čo mi tu hovoril nebola pravda. Bolo to naopak a stále sa to opakovalo. Kým sme nedošli až sem.
Zodvihla som ruku. Solomon a Won Jung vedeli čo majú robiť. Bolo to naše znamenie na odpútanie pozornosti. Rýchlo som išla k Smrtihlavovmu telu, vytrhla som mu dýku z ruky, namierila som na Baek Honov chrbát a hodila ju po ňom.
Spravil presne to čo som čakala, že urobí. Otočil sa ku mne zo zdeseným výrazom uštvanej zvery. Nemohol veriť, že som po ňom hodila dýku, ktorou ma chcel zabiť Smrtihlav. "Nie nadarmo ťa volajú Assassin," z úst mu začala tiecť krv. Musela som sa presne trafiť do životne dôležitého orgánu, aby sa dialo toto. Vytiahol si dýku z chrbta a nechal ju padnúť na zem. "Ako to vysvetlíš tete? Bude ťa nenávidieť." Hovoril pomedzi kašeľ.
Smutne som sa usmiala a vytiahla z čižmy ďalšiu dýku. Darovala mi ju Lili pri našom poslednom stretnutí.
"Je mi to jedno. Hlavne nech už skapeš." Počkala som si kým nebude úplne pri mne. Podkopla som mu nohy, takže spadol na zem. Nevedel sa otočil tak som mu pomohla. Keď som mu podrezala krk pozeral sa na mňa takým nenávistným pohľadom až som mala pocit, že umieram spolu s ním. Nemal ani poňatia, že som ho ušetrila veľkej bolesti. Čepeľ dýky, ktorú mal zabodnutú v chrbte, bola namočená v jede. Všimla som si malú fľaštičku pri mŕtvom Smrtihlavovom tele. Baek Hona by nezachránil ani zázrak.
Dúfam však, že zhorí v pekle za všetky svoje hriechy, že si ho budú diabli variť v kotly z vriacou vodou...
"Chan Mi!"
"Layla, polož tú dýku."
Bezducho som pozrela na vydeseného Seo Joona, ktorý mal ruky pred sebou. Vedľa mňa stál Won Jung a naťahoval sa po niečo v mojej ruke, ktorú som zvierala v päsť.
Nechápavo som naňho pozrela. "Dýku?" Naklonila som hlavu na bok, očami som hľadala Lilinho Jaejoonga. Stál presne za Seo Joonom a pozeral sa na mňa. Snažila som sa usmiať, ale na mojej bledej tvári to vyzeralo ako nepodarený úškľabok.
"Povedz jej niečo!" Zakričal naňho Seo Joon. Vôbec som si ho nevšímala. Do očí sa mi tisli slzy a ja som vôbec nechápala prečo.
Trhane som sa nadýchla. Zacítila som známy parfum. Rovnaký používala Lili. "Ďakujem. Pomohla si mu. Jae, odpusť." Počula som jej hlas, ktorý sa rozliehal po miestnosti ako ozvena.
Padla som na kolená, dala si voľnú ruku pred tvár a rozplakala som sa. "Potrebuje to." Počula som povedať Solomona.
Och, Solomon tak si mi zakaždým pomáhal. Miloval si ju a potom si sa snažil, aby som ťa mala rada aj ja. Robila som presný opak, nechcela som, aby si umrel kvôli mne.
"Solomon, zbav sa ich. Postarám sa o ňu." Pridal sa k nemu Won Jungov hlas. To všetko som počula z veľkej diaľky.
Won Jung bol si pre mňa ako otec. Učil si ma síce nie práve ženské veci, ale vedela som sa ochrániť. Viem ako si miloval moju mamu a chcel si ju vziať. Viem, že si vyčítaš jej smrť. Vyčítaš si smrť celej mojej rodiny, no nie je to tvoja vina. Nie je.
Každý z nich svojim spôsobom miloval aj Lili.
Každý inou láskou...
Milujú tak isto aj mňa?
Na pleci som pocítila jemné chvenie. Začula som ako si ku mne niekto čupol a snaží sa so mnou rozprávať. Pomedzi vlastné vzlyky som ho počula veľmi slabo. "Ubližuješ si, Chan Mi. Prosím, ja - ja..odpúšťam ti to. Musela si to urobiť. Lili mi nechala odkaz, kde všetko..."
Ten hlas, ktorý stíchol patrí Jaejoongovi? Nehnevá sa?
Padol mi kameň zo srdca. Odhodila som dýku na bok a hodila sa mu do náručia. Jeho objatie vo mne nevyvolávalo žiadne pocity, iba ma upokojovalo. Nič viac. Pochopila som, že to že ma priťahoval predtým mi do môjho podvedomia dávala Lili. Seo Joon je ten, ktorý ku mne patrí.
Seo Joon sa však potichu vytratil preč.

Assassin - part 8

1. června 2013 v 12:58 | SiMi

Časť ôsma

Smrtihlav sa prvý krát objavil v mojom živote, keď som bola ešte malé bábätko. To som ešte nevnímala čo sa okolo mňa deje. Z rozprávania uja Won Junga som sa dozvedela, že sa mňa a Lili pokúsil zabiť. Ako, to mi nepovedal, ale skoro sa mu to podarilo nebyť toho, že som bola hladná a začala som plakať.
Druhý krát sa objavil na našej lodi, kde bola skoro celá rodina. Vtedy uniesol mňa a mojich dvoch starších bratov, ktorých zabil pred mojimi očami a potom...
Pokrútila som hlavou a zahnala som tak nepríjemné spomienky preč. Teraz som sa musela sústrediť na ochranu Jaejoonga, ktorý sa pozeral, akoby mi šibalo.
Neveril mi ani slovo. Sedel v kresle a zadržiaval smiech.
Solomon bol ticho a pozoroval ako budem reagovať. Veľmi dobre vie, ako v takýchto situáciách reagujem. Sama som mu povedala nech ostane, kým mi Jaejoong neuverí.
Buchla som po stole až nadskočili poháre s čajmi. "Zlož si tie ružové okuliare z tváre! Blázon si ty, keď si myslíš, že to bola iba alergická reakcia! Dofrasa! Dokonca zabili Lili aj keď vedeli, že to tak nenechám, len čo sa to dozviem! Si idiot!"
Zahrala som na tú správnu strunu, pretože stačilo spomenúť Lili a jej smrť, ktorá pripadala každému dosť podozrivá. Zamračil sa a začal ma pozornejšie počúvať. A tak som mu povedala úplne všetko od začiatku. Ako Smrtihlav zabil moju rodinu, neostal mi nikto okrem mojej tety a jej troch detí, ktoré sú na ceste sem.
O Lilinej smrti som mu nepovedala všetko, pár drobností som zatajila. Tie nie sú určené pre jeho uši, keby to vedel, nebolo by to dobré. Pre obe strany, hlavne preto, že Won Jung niečo tuší...
"Chan Mi, mal by som ísť. Verí ti, takže nič nevyvedieš a Won Jung tu bude každú chvíľu aj s deťmi. Mala by si im ísť pripraviť izby, určite budú unavení z cesty." Ozval sa potichu Solomon hlasom, ktorý neprijímal žiadne námietky. Urobila som čo mi prikázal, on zatiaľ čakal s Jaejoongom. Rozprávali sa, o čom to nemám ani poňatia. Po mojom návrate do obývačky bol Jaejoong ako vymenený. Správal sa ako pravý gentleman čo mi po piatich minútach liezlo na nervy.
Won Jung prišiel s deťmi pred polnocou. Priniesli mi, ale prekvapenie v podobe naštvaného Seo Joona. Chcela som, aby tu bol so mnou Solomon, zakaždým ma dokázal upokojiť...
Iba vošiel do vnútra a už na mňa kričal. "Ty! Ty! Nezdá sa ti, že si o sebe myslíš veľa?! Ha?!"
Pri každom jeho slove som sa krčila viac a viac. Žeby ho požičanie jeho auta tak naštvalo? "Čo také som, dofrasa, urobila, že na mňa kričíš ako pomätený?! Ha?! Nevidíš ako sa ťa deti boja?! Upokoj sa, Seo Joon!" Pri svojom výleve hnevu, ktorý ma opantal pri pohľade na Jaejoonga a jeho škodoradostný úsmev, som zvyšovala hlas a tým som ja a nie on desila deti.
Ukázal na seba a potom na Jaejoonga. "Pomätený? Mám byť prečo, keď ma podvádzaš so sestriným priateľom!"
Prekvapilo ma, že Jaejoong nevykríkol čo to hovorí za nezmysly. Pri pohľade naňho mi hneď doplo o čom sa s ním Solomon rozprával. Povedal mu fakt celú pravdu. Mohla som sa iba modliť, že nie úplne celú, inak.
Inak som mŕtva.


Sedela som vo svojej izbe na okne a pozerala sa na hviezdy. V dome všetko zmĺklo. Deti spali, Won Jung odišiel a Seon Joong s Jaejoongom sa zatvorili do svojich izieb. Vďaka kamerám čo tam boli zabudované som videla čo robia.
Seo Joon pozeral telku, teda sa tak tváril.
Jaejoong búchal do klavíru, pre ktorý som sa musela trepať na povalu. Dokonca sa mi ani nepoďakoval a to bol predtým samé: "Dovoľ nech to urobím." Alebo "Nechaj ja niečo navarím."
Pokrútila som hlavou a zamračila sa. "Prečo nad tým tak dumám? Predsa ho nezná...na to teda nemám dôvod, keď vlastne ja..." Stíchla som a opäť sa pozrela na oblohu, kde sa trblietali hviezdy. Kdesi tam je polka mojej rodiny a teraz sa na mňa pozerajú. Určite ma nenávidia za to čo sa zo mňa stalo. Nie som to čo vo mne vidí Seo Joong. Má plné právo sa hnevať. Mala by som to ukončiť a povedať im pravdu.
Prikývla som rozhodnutá zavolať všetkých sem. Rozbíjajúce sa sklo mi v tom zabránilo. Rýchlo som hodila pohľadom na monitor, kde som videla čo sa deje vo všetkých izbách v dome. Kyu ležal posteli zatiaľ čo jeho brat tam nebol...
Schmatla som zo stolíka pištoľ Berreta PX4 Storm a potichu som vyšla z izby. Svetlo v izbe zhaslo a na chodbe tak isto.
Vyhodili poistky. Fajn, to hrá do karát aj mne.
Usmiala som sa a stúpala som presne po tej dlažbe, ktorá ma v sebe alarm pre Solomona a Won Junga. Určite sú niekde nablízku, toto museli čakať viacej ako ja. Mňa to skôr prekvapilo. Našli nás totižto príliš ľahko, jediná možnosť je, že niekto volal tam kam nemal.
Telo sa mi naplo. Zadržala som dych a nabila si pištoľ, ukazovák som držala pri spúšti pripravená kedykoľvek vystreliť. Schovala som sa za roh pred veľkým schodisko, počula som niekoho behať po obývačke aj to ako hľadá čosi medzi knihami.
Niečie ruky ma oblapili okolo pása a ďalší pár mi zakryl ústa. Srdce mi prestalo byť, čakala som že bude so mnou koniec. Namiesto cudzieho hlasu sa ozval Seo Joonov, ktorý sa ma snažil upokojiť. "To sme my. Počuli sme rozbíjajúce sa sklo tak sme to chcel preveriť, ale potom ako zhaslo svetlo..."
Jaejoongove ruky ma naďalej držali okolo pásu. Vedela som, že sú to jeho ruky. Necítila som nič. Žiadne zrýchlenie pulzu ani teplo. Nič.
"Solomon mi naznačil, že budeme mať návštevu." Dokončil Jaejoong s iróniou v hlase. Súhlasila som s nimi úplne zbytočne. Možno to bolo znamenie pre Seo Joona nech mi dá preč tie ruky z úst. Pod jeho dotykom ma pálili ústa a to aj v takejto nebezpečnej situácií.
"Je zbytočné hovoriť, aby si nekričala. Dobre vieš čo máš robiť." Zašepkal mi do ucha Seo Joon a dal ruky preč. Pri jeho slovách ma zamrazilo. Očividne on vedel úplne, úplne všetko.
Som mŕtva a môžem si zato sama.
Naprázdno som preglgla a napla uši. V dome bolo ticho, až podozrivo ticho.
Otočila som sa k chalanom, akosi som pozabudla, že mám na tvári masku. Nechápala som ich začudované pohľady. Teraz na to nebol čas. "Musíte odísť tajnou chodbou, ktorá je v izbe, kde spia dvojičky. Vlastne iba Kyu...očividne môjho malého obľúbenca držia. Každú noc si chodí po mlieko..uf. námietky neprijímam. Won Jung a Solomon sú na ceste sem."
Jaejoong ma chytil za ruku. "Počkaj. To sa im chceš postaviť sama?"
Pozrela som mu do tváre, nevidela som síce nič bolo to tak lepšie. Musím mu to povedať teraz, inak to nepoviem nikdy a takto aspoň odíde. Hádam.
"Už som ti vysvetlila kto som. Klamala som ti však, že zabíjam iba tých čo sú vinný. Zabíjam hocikoho, len nech mi dajú peniaze. Je mi jedno či je mladý, či starý. Zabijem ho tak či tak. Seo Joon, počúvaj aj ty. Mám taký pocit, že ty to už vieš." Zhlboka som sa nadýchla pripravená čeliť jeho výbuchu. "Jaejoong to ja som dala zabiť Lilian. Musela som to urobiť a je mi jedno čo povieš, neľutujem to. Urobila som dobre. A teraz vypadnite inak odtiaľto vynesú iba vaše bezduché telá." Šepkala som, aby ma nebolo počuť. Vložila som do toho všetku bezcitnosť akej som bola schopná. Či ich raním, to pochybujem. Hlavné je nech rýchlo vypadnú z domu preč aj s deťmi. Na mne nezáleží...
"Layla, prečo to robíš?" Opýtal sa Seo Joon. Prekvapilo ma, že pozná moje pravé meno. Trpko som sa usmiala, podišla k nemu bližšie a pohladila ho po líci. "Splácam dlh. Keď krpec vyjde po piatich minútach, a už bude von z domu, povedzte mu nech vás zavedie do stajne. Tam je auto, kľúče sú v červenom kufríku. Dobre? Ak neprídem do piatich minút po ňom, pôjdete akoby vám za pätami horelo. Choďte!"Chcela som, aby boli čo najrýchlejšie preč, no rozmyslela som si to, postavila sa na špičky a bozkala som ho na pery. Ten bozk znamenal pre oboch rozlúčku.
Bola som rozhodnutá čo urobím ďalej a rozhodnem nemôžem strácať drahocenný čas. Smrtihlav je tu a prišiel si po moju dlžobu. Očividne mu nestačilo, že som preňho pracovala posledných pár rokov.

Assassin - part 7

1. června 2013 v 12:56 | SiMi

Siedma časť

Výpad zospodu, bodnutie, úhýb a sek. Opakovala som si v hlave a šermovala som s Won Jungom.
Noha ma bolela ako fras, ale nebolo to nič s porovnaním svojich minulo- mesačných zranení.
"Takže ho chcú zabiť? Nechci ma rozosmiať, ujo." Posmešne som si odfrkla a bodla ho priamo medzi prsia.
Zložili sme si masky a sadli si na zem pred obrovský krb, ktorý ukrýval tajnú miestnosť so zbraňami. Poobzerala som sa po miestnosti obloženej tmavým drevom, pod ktorým bola zvukotesná izolácia. Volali sme to tu Bojisko, pretože tu sme cvičili. Všetko od boxu po taekwondo. Streľbu či už z luku alebo Glocka.
Schovávali sme sa pod domom, takže to vlastne je niečo ako pivnica. Obrovská pivnica, do ktorej sa dostať je dosť náročné.
"Volal Takumi, vraj mal nehodu, keď sa vracal s Liliho pohrebu. Teraz ho strážia ako oko v hlave. Kým si bola v bezvedomí trochu sme do toho poštuchali a našli pár informátorov, ktorí tušia kto by za tým mohol byť."
Odpila som z minerálky a čakala čo povie ďalej. "A zistili ste?"
Nepozeral mi do očí, radšej sa hral s prstami. Napadlo ma, že to nebude to čo chcem počuť.
"Won Jung!" Skríkla som naňho.
"Zistili sme, že nechceli zabiť iba Lili. Chcú sa zabiť Jaejoonga. Vidia v tom možnosť dostať sa k tebe."
"Prosím?" Zaklipkala som očami. Chcelo sa mi smiať nad takou blbosťou, no Won Jungov výraz mi v tom zabránil
"V podsvetí každý vie ako ho nenávidím, tak prečo by ho chceli zabiť? Nevymýšľaj si."Postavila som sa, krútiac hlavou nad tým nezmyselným tvrdením.
"Čo mi tajíš, Chan Mi?"
Primrzla som na mieste a pomaly som sa k nemu otočila s vážnou tvárou. "Prečo si niečo také myslíš?"
Pohrával sa s vreckovým nožíkom a pozeral sa na mňa s prižmúrenými očami. "Mňa neoklamete. Viem, že ste so Solomonom boli pred mesiacom v Soule. Čo ste tu hľadali?"
Naprázdno som preglgla a odložila som kord na stôl vedľa dverí. "Keď ti poviem, že ťa do toho nič?"
"Ja to, ale viem." Sebavedome vyhlásil.
"Blafuješ." Odvrkla som a dotkla sa kľučky, keď som počula vo vzduchu zasvišťať dýku, zastala pár centimetrov od mojej hlavy.
"Keď to vieš, prečo sa ma to potom pýtaš?"
Won Jung sa postavil, prišiel si po dýku a nepekne sa na mňa pozrel. "Pretože kvôli vašej hlúposti sú naši známi v nebezpečenstve. Akosi zabúdaš, že ty, a aj Lili, ste boli a ste, pre jednu krajinu veľmi dôležité. Tá krv, ktorá ti koluje v žilách a to kto si nás všetkých zachráni." Pošepol mi do ucha nechal ma samu s hroznými spomienkami, ktoré by som si najradšej vymazala so svojej pamäte. Nikdy nezabudnem ako mi pred očami zabili milované osoby.

Z Bojiska som odišla asi hodinu po Won Jungovi. Musela som sa pozbierať z jeho slov a čeliť tete a ujovi, ktorý mali za mnou prísť.
Won Jung im totižto povedal, že som sa pred pohrebom psychicky zrútila a preto som neprišla. Bude vážne zaujímavé pozerať sa na nich, keď uvidia moju tvár s modrinami a škrabancami, ktoré som utŕžila na poslednej akcií.
"A to menšie krívanie si možno ani nevšimnú." Okomentoval moju chôdzu Solomon.
Ja však viem, že oni dvaja sú dosť všímaví a uvidia aj to čo nie je. A to je ešte horšie.
"Chan Mi, máš päť minút!" Pripomenul mi Solomon z obývačky.
Povzdychla som si a ešte raz som si pretrela mihalnice špirálou. Zhodnotila som svoj výzor ako dobrý a išla sa usadiť k ujovi a Solomonovi, ktorý bol ako na ihlách.
Buchla som ho po chrbte a nervózne som sa zasmiala. "Také hrozné to nebude. Budú trochu v šoku, ale to nejako zahovoríme, neboj sa." Povzbudila som ho, no aj tak to celkom nezabralo.
Teta Sarah a uja Baek Hona vôbec neprekvapilo, že Solomon žije. Skôr oni prekvapili mňa, keď s nimi prišiel Jaejoong. Nie celkom prišiel, oni ho horko - ťažko niesli, pretože bol v bezvedomí.
Vyskočila som z kresla a išla im pomôcť, bolesť v nohe bola teraz druhoradá. "Vy ste ho uniesli?!"
Ujo dychčiac pokrútil záporne hlavou, teta ledva lapajúc dych vyštekla, že či mi šibe.
"Mne? Sotva! Čo tu robí?!"
Položili sme bezvládneho Jaejoonga na gauč. Solomon niečo zahundral a už ho nebolo, ujo Won Jung zase zmizol vo dverách vedúcich do kuchyne.
"Naspäť." Zavelila som červená od rozčúlenia. Ukázala som na Jaejoonga a dupla som nohou čo som si nikdy predtým nedovolila. "Dofrasa, kto mi konečne vysvetlí čo sa to deje?!"
"Chan Mi, upokoj sa." Prehovorila teta, len čo sa poriadne nadýchla.
Zazrela som na ňu a pozrela sa na zamračeného Solomona. "Neopováž sa mi hovoriť, že sa mám upokojiť."
Všimla som si, že v ruku drží injekciu. Zaspätkovala som, vydesená na smrť, že to chce pichnúť mne.
Solomon sa zasmial na mojej reakcií. "Myslím, že on to potrebuje viac ako ty. Pozri naňho, smrť má skoro na jazyku."
Samozrejme, že som si to hneď nevšimla. Až teraz som videla, že jeho tvár má popolavý nádych, dýcha strašne slabo a nepravidelne.
"Otrávili ho." Bolo to skôr skonštatovanie ako otázka. Nečakala som na ňu odpoveď, čupla som si k nemu a nahmatala mu pulz. "Kde má ochranku? Nevravel si, Won Jung, že ho strážia ako oko v hlave? Slabý tep, pichni mu to."
Odvrátila som tvár od Solomonových skúsených rúk, ktoré presne trafili žilu a vlievali do nej protijed.
Teta Sarah si vyžadovala moju pozornosť, mávala mi rukou pred očami čo ja neznášam. "Takto sme ho našli u nás na hojdačke. V krku mal zapichnuté toto." Z vrecka vybrala v sáčku zabalenú maličkú šípku s modrou smrtkou na tmavomodrom perí.
"Budem hádať. Smrtihlav je späť."Sucho som podotkla a pozerala som sa ako sa Jaejoogovi vracia do líc farba, začína pravidelne dýchať a oči pod viečkami sa mi hýbu zo strany na stranu.
Vzala som si od tety sáčok so šípkou a lepšie som si ju prezrela. Rozhodne bola napustená, jed tam však nebol, ten pôsobí po niekoľkých sekundách.
"Práve som dostala prvé upozornenie." Nahlas som si vzdychla a otočila sa k Won Jungovi, ktorý sa opieral o stenu. Jeho pohľad hovoril za všetko. Nemala som na výber, budem musieť odísť preč. "Kde to máme bývať?" Opýtala som sa otráveným hlasom a hodila som sáčok aj z jeho obsahom Solomonovi, ktorý ju ihneď pošle Takumimu.