Diabolský ochranca part 19 (DaNa)

14. března 2014 v 11:03 | €vil

Diabolský ochranca part 19 (DaNa)

Sníval sa mi sen, ležala som na čiernej pohovke v obývačke a čítala som knihu, na sebe som mala dlhé šaty.V tom sa vchodové dvere otvorili, stál v nich Minhyun. Vyzeral ako boh pomsty.
Keď sa ku mne priblížil všimla som si, že má čierne krídla, vyzeral majestátne, ale aj hrôzostrašne. Rýchlim krokom ku mne prišiel a kričal na mňa: ,,Si len moja!" Mala som strach. Snažila som sa s ním bojovať. Hádzala som po ňom veci, no podarilo sa mu, ku mne dostať. Udrel ma a nakoniec na mňa namieril meč, ktorý sa divne leskol, v tom do toho všetkého prišiel Ren... Vytasil na Minhyuna svoju zbraň- aj on rovnako ako Minhyun mal krídla, Renové však boli žiarivo biele. A začali spolu zápasiť. Ren nakoniec Minhyunovi poranil rameno. Všeto sa to dialo tak rýchlo. Stála som ako socha a všetko som zdesene sledovala a nakoniec som odpadla.
Ren ku mne pribehol.
,, Prepáč..." Pošepol a jeho pery sa zľahka dotkli môjho čela. ,,Budem ťa chrániť viac než svoj vlastní život. Sľubujem." Chcela som mu odpovedať, no sen zmizol...

Prudko som otvorila oči a hľadela som na plafón vo svojej izbe. Zmraštila som tvár, premýšľajúc ako som sa sem dostala.
Včerajšia noc bola... príšerná.
Keď som si na všetko spomenula, pocítila som na srdci tiaž. Odhrnula som zo seba prikrývku a postavila som sa. Rukami som si prešla po tvári a malátne som prešla k dverám svojej izby, aby som otvorila dvere. Prekvapene som zostala stáť, pretože som si bola celkom istá, že všade bude neporiadok, opak bol pravdou.
Bola som zmätená. ,,Už si hore?" Ozval sa Renov unavený hlas z pohovky. Pozrela som tým smerom a videla som ho tam sedieť.
Chrbát mal zhrbený a opieral sa o kolená, nepozeral mojim smerom.
,,Uhm..." Zamumlala som. ,,Ty si to tu upratal?" Spýtala som sa, keď som sa k nemu neisto približovala. Zdvihol ku mne tvár, skutočne vyzeral zničene.
Prikývol.
Sadla som si k nemu. ,,Mal by si sa vyspať." Kútiky pier sa mu zdvihli v darebáckom úsmeve.
,,Milé, že si robíš starosti, maličká." Obaja sme zmĺkli. Chcela som sa ho opýtať na Minhyuna, lenže... bolo to ťažké.
No on, akoby mi čítal myšlieky. ,,Je v poriadku." Rýchlo som na neho pozrela, zdvihol do vzduchu telefón, ktorý zvieral v dlani.
,,Volal som matke." Uľahčene som si vzdychla, bola som rada, že je Minhyun v poriadku. Napriek tomu ako sa správal.
,,Mal si pravdu." Zašepkala som. Ren na mňa vrhol rýchli pohľad.
,,V čom?" Opýtal sa a sklonil pohľad k svojim dlaniam.
,,V Minhynovi." Zmraštila som tvár a zvlhli mi oči. ,,Bolo ťažké veriť ti, po tom ...všetkom. A Minhyuna...mala som ho rada, mám ho rada." Rýchlo som sa opravila, pretože to bola pravda, nedá sa tak ľahko zabudnúť.
Ren odvrátil tvár na druhú stranu. Všimla som si ako stuhol. ,,Pošle ho preč." Jeho hlas znel divne duto.
,,Pro-prosím?" Hlesla som zarazene.
Postavil sa a pozrel na mňa. ,,Matka, pošle Minhyuna preč. Hneď, ako to jeho zdravotní stav dovolí." Odmlčal sa. ,,Napadol jej dcéru, to je neodpustiteľné!" Zhrozene som ho chytila za ruku a stisla som ju.
,,Nie." Zvolala som. ,,To nesmie!" Ren odo mňa prekvapene odstúpil. Vyzeral podráždene a nahnevane.
,,Ako sa ho môžeš zastávať?" Nechápal. ,,Pokúsil sa ťa uniesť!!" Zakričal, akoby sa všetko napätie z neho vyplavovalo.
Prešiel do stredu miestnosti a prehrabol si blond vlasy. ,,Minyhun ma chcel ochrániť." Bránila som ho, musela som.
Ren sa neveselo zasmial. ,,Dosť zvláštny spôsob." Zavrčal. Nahnevane som sa postavila a ukázala som na neho prstom.
,,Ty mu nemáš čo vyčítať." Zaútočila som na neho.
Smutne sa pousmial, no nepovedal nič.
,,Potrebujem ho vidieť." Užasnuto sa zasmial, keď som na neho prosebne pozrela.
,,Neprichádza do úvahy." Ihneď to zavrhol.
,,Musím ho vidieť." Zastala som si pred neho a intenzívne som mu pozerala do oči. Ren potichu zanadával. ,,V poriadku."
Prikývla som. ,,Ďakujem." Dosť ma prekvapilo, že tak rýchlo privolil, to sa na neho nepodobalo.

Keď sme sedeli v čiernom aute, ktoré nás viezlo za Minhyunom opýtala som sa ho na to.
,,Proste tam chcem byť, je nebezpečný.Nechcem už nič riskovať." Pokrútila som nechápavo hlavou.
,,Je zranený." Pripomenula som mu zbytočne. Ren na mňa fľochol smutným pohľadom.
,,Nikdy nepodceňuj nepriateľa." Poradil mi.Na to sa otočil k oknu a po zvyšok cesty mlčal.
Mohla som za to, že sa tí dvaja nenávideli, ja?

Keď sme vošli do izby, v ktorej Minhyun ležal, musela som sa zhlboka nadýchnuť. Vidieť ho po tom všetkom bolo... zvláštne. Cítila som ľútosť. Otočila som sa na Rena a rukou som mu naznačila aby ostal na chodbe.
,,Ani náhodou." Zavrčal a pretlačil sa do miestnosti.
,,Nechcem aby si tu bol a.." pozrela som na spiaceho Minhyuna ,,on by sa tomu tiež nepotešil." Ukázala som mu na dvere. Videla som ako mu stuhla čeľusť. Nakoniec ale poslúchol. Prižmúril oči. ,,Dvere, ale budú otvorené." Na tento kompromis som pristúpila. Nikdy nepodceňuj nepriateľa, radil mi Ren v aute.
,,V poriadku." Otočila som sa mu chrbtom a pomalým krokom som prešla k Minhyunovi, ležiacemu na posteli.
Vyzeral tak nevinne. Bolo ťažké uveriť tomu, že by bol schopný ...preglgla som.
Dotkla som sa jeho ruky, ktorú mal položenú pozdĺž tela a jemne som ňou potriasla. Trochu sebou trhol a otvoril oči.
Zbadal ma a zamračil sa. ,,Myslel som, že ma nebudeš chcieť vidieť po tom všetkom. Musíš ma nenávidieť." Smutne som sa usmiala. ,,Nikdy nenáviď človeka, ktorého si raz miloval."
,,Nikdy si ma nemilovala." Povedal s trpkým úsmevom. ,,Mala som ťa veľmi rada." Pošepla som. ,,A stále mám."
Zamračil sa na mňa. ,,To nie je to isté." Odvrkol mi. Pokrútila som hlavou. ,,Neprišla som ti sem nič vyčítať, aj keby som mohla...nemôžeš ..." Striasol moju ruku zo svojej. ,,Prosím..." malátnym hlasom povedal ,,odíď." Požiadal ma, jeho oči boli plné smútku. ,,Minhyun...."
,,Odíď..." Požiadal ma znovu. ,,Nemôžeme sa porozprávať?" Opýtala som sa ho chvejúcim sa hlasom. ,,O čom sa chceš rozprávať? O tom ako som ťa minulú noc takmer uniesol? Alebo o tom, že ty a Ren..."
,,Tak to by už stačilo!" Ozval sa Renov tvrdý hlas od dverí. Pozrela som na neho ponad plece. ,,Ešte minútku." Precedila som na nahnevane. Vyčítavo na mňa zazrel, no odišiel.
,,Ste tu spolu?" Opýtal sa Minhyun žiarlivo a trochu sa nadvihol. Na tvári sa mu mihla bolestná grimasa a zvalil sa späť na lôžko. ,,Prestaň." Prosebne som sa na neho zahľadela. ,,Tvoja majetnícka povaha všetko zničila." Zdvihla som ruku a jemne som mu odhrnula spotené vlasy z čela pocítila som silnú bolesť v hrudi. ,,Začneš nový život Minyhun," triasol sa mi hlas ,,nedovoľ svojej povahe, aby opäť všetko zničila." Nepovedal nič, zaťato pozeral pred seba. Utrela som si slzy, ktoré mi zmáčali tvár. Naklonila som sa nad neho a pobozkala som ho na čelo. ,,Zbohom." Bola som si takmer istá, že keď som odchádzala Minhyun plakal.
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama